Štátny dlh požiera miliardy, na úroky dá Slovensko päťkrát viac než na inovácie
Rastúci štátny dlh začína Slovensku ukrajovať čoraz väčšiu časť verejných financií. Kým podnikatelia aj domácnosti pociťujú konsolidáciu najmä cez vyššie dane, odvody a ceny služieb, menej viditeľným dôsledkom je prudký rast sumy, ktorú štát musí každoročne zaplatiť za obsluhu svojho zadlženia. Podľa analytičky Klubu 500 Diany Motúzovej sa tento účet v najbližších rokoch ešte výrazne zvýši a bude obmedzovať peniaze, ktoré by mohli smerovať do rozvoja ekonomiky.
Len za desať mesiacov tohto roka vynaložil štát na obsluhu štátneho dlhu 1,78 miliardy eur. V rovnakom období minulého roka to bolo 1,45 miliardy eur, čo predstavuje medziročný nárast o 22,6 percenta. Ešte výraznejšie je porovnanie s rokom 2024, keď tieto výdavky dosiahli za celý rok 1,19 miliardy eur. Za tento rok sa očakáva konečná suma 2,03 miliardy eur a návrh rozpočtu na rok 2027 už počíta s výdavkami na úrovni 2,44 miliardy eur. Oproti roku 2024 by tak boli viac než dvojnásobné. V roku 2029 majú podľa predpokladov prekročiť hranicu troch miliárd eur.
Video
NBS o vývoji slovenskej ekonomiky. Veští drahotu
Zdroj: ta3
Takéto sumy sa v štátnom rozpočte môžu zdať abstraktné. Pri prepočte na počet obyvateľov Slovenska k 30. júnu tohto roka však plánovaných 2,44 miliardy eur predstavuje viac ako 450 eur na každého človeka za rok. Pri štvorčlennej rodine je to približne 1 800 eur. Nejde, samozrejme, o priamu platbu, ktorú by domácnosti museli odvádzať štátu. Ide o peniaze z verejných zdrojov, ktoré už vláda nemôže využiť na iné účely, napríklad na cesty, školy, nemocnice či investície podporujúce hospodársky rast.
Päťkrát viac na dlh
Samotné zadlženie pritom nemusí byť pre ekonomiku automaticky škodlivé. V rozvinutých krajinách je bežné a môže pomáhať financovať projekty, ktoré v budúcnosti zvýšia produktivitu a hospodársky potenciál. Problém nastáva vtedy, keď sa čoraz väčšia časť rozpočtu míňa na úroky a refinancovanie starších záväzkov. Na nové investície a modernizáciu krajiny potom zostáva menej peňazí.
Rozdiel medzi výdavkami na minulé dlhy a podporou budúceho rastu ukazuje aj porovnanie s investíciami do výskumu, vývoja a inovácií. Akčný plán Národnej stratégie výskumu, vývoja a inovácií na roky 2026 až 2028 počíta na budúci rok s investíciami do tejto oblasti približne 497 miliónov eur. Na obsluhu štátneho dlhu má pritom smerovať 2,44 miliardy eur, teda takmer päťnásobok tejto sumy.
Pozoruhodný je aj samotný medziročný nárast nákladov na správu dlhu. Medzi rokmi 2026 a 2027 majú stúpnuť približne o 413 miliónov eur. To je suma blízka celkovým plánovaným investíciám do výskumu a vývoja v spomínanom akčnom pláne. Pre Slovensko ako priemyselnú ekonomiku je to významný problém. Podniky potrebujú investovať do automatizácie, energetickej efektívnosti či dekarbonizácie, aby si udržali konkurencieschopnosť. Štát však bude čoraz väčšiu časť svojich zdrojov vynakladať na splácanie nákladov minulých deficitov namiesto podpory budúceho rastu.
Podobný nepomer vidno aj pri ďalších investičných prioritách. Na Národný jadrový program, ktorý zahŕňa prípravu a rozvoj nového jadrového zdroja, má štát v budúcom roku vyčleniť 100 miliónov eur. Približne 694 miliónov eur má smerovať na kapitálové investície v zdravotníctve, najmä na výstavbu a modernizáciu nemocníc. Obsluha štátneho dlhu tak bude viac než trojnásobkom súčtu týchto dvoch položiek. Ide o peniaze, ktoré síce štát musí zaplatiť, no samy osebe neprinášajú novú infraštruktúru ani výrobnú kapacitu.
Rastúci účet za dlhy zároveň vrhá iné svetlo na výnosy z nových daní, ktorými štát zaťažuje podnikateľské prostredie. Pri zavádzaní dane z finančných transakcií vláda pôvodne komunikovala očakávaný ročný výnos presahujúci 700 miliónov eur. Skutočný výber bol slabší. V roku 2025, keď sa daň uplatňovala až od apríla, štát v hotovostnom vyjadrení vybral približne 339 miliónov eur. V tomto roku, keď sa vyberá od januára, dosiahol jej výnos k 31. októbru 414 miliónov eur. Aj keby celoročný výnos predstavoval približne pol miliardy eur, pokryl by len malú časť nákladov na obsluhu dlhu. V porovnaní s výdavkami plánovanými na rok 2027 by išlo o sumu, ktorá by nestačila ani na tri mesiace ich úhrady.
Vyššie dane
Významné je aj porovnanie s daňou z príjmov právnických osôb. Návrh rozpočtu verejnej správy počíta v roku 2027 s jej výnosom približne 5,2 miliardy eur. Na obsluhu štátneho dlhu má pritom smerovať 2,44 miliardy eur. Úroky tak pohltia sumu zodpovedajúcu takmer polovici toho, čo štát za celý rok vyberie na dani zo ziskov firiem.
Podľa Motúzovej sa tým ukazuje jeden z vážnych problémov súčasnej konsolidácie. Štát zvyšuje daňové zaťaženie podnikateľov a odčerpáva im zdroje, ktoré by mohli použiť na investície a rozvoj. Zároveň však čoraz väčšiu časť verejných financií spotrebujú náklady na obsluhu dlhu. Na výdavkovej strane navyše pretrváva tlak rastúcich osobných nákladov vo verejnej správe, trinástych dôchodkov či pokračujúcej energopomoci. Konsolidácia sa tak vo veľkej miere opiera o získavanie nových príjmov, zatiaľ čo priestor na výraznejšie obmedzenie bežných výdavkov zostáva obmedzený.
Problém sa pritom nekončí budúcim rokom. Ak vysoké deficity zvyšujú zadlženie, vyšší dlh následne prináša drahšie úroky a tie ďalej komplikujú znižovanie schodku, štát sa dostáva do začarovaného kruhu. Rastúce náklady na obsluhu dlhu pritom nevytvárajú nové cesty, nemocnice ani výrobné kapacity. Naopak, obmedzujú možnosti financovať práve také projekty, ktoré by mohli v budúcnosti podporiť ekonomický rast.
Analytička preto upozorňuje, že konsolidácia nemôže spočívať iba v ďalšom zvyšovaní daní a hľadaní nových príjmov od daňovníkov. Potrebná je aj dôsledná revízia fungovania štátu, jeho prevádzkových nákladov, duplicít a neefektívnych politík. Každých sto miliónov eur ušetrených na trvalých výdavkoch totiž neznamená iba nižší deficit v danom roku. Menší dlh môže v ďalších rokoch priniesť aj nižšie úrokové náklady.
Motúzová zároveň zdôrazňuje, že podniky majú svoje limity. Ak im štát neustále zvyšuje daňové zaťaženie, môže im odoberať peniaze potrebné na investície a udržanie konkurencieschopnosti. „Firmy nemôžu byť donekonečna bankomatom, z ktorého sa financuje rastúci účet za minulé deficity,“ upozorňuje analytička Klubu 500.
Ak bude štát čoraz viac zdaňovať súčasnú ekonomickú aktivitu len preto, aby pokrýval náklady minulého a pretrvávajúceho zadlžovania, môže to podľa nej viesť k menšiemu objemu investícií, slabšiemu rastu a napokon aj k nižšej schopnosti produktívnej časti ekonomiky financovať verejný sektor. Cena dlhu sa totiž neprejavuje iba v miliardách zaplatených na úrokoch, ale aj v projektoch, inováciách a príležitostiach, na ktoré už v štátnom rozpočte nezostanú peniaze.
内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗