Najchladnejšie hlavné mesto sveta, futuristické mrakodrapy aj spievajúca púšť. Kazachstan je ako z iného sveta
Dnes sa meno Kazachstanu dostane do vyhľadávačov aj vďaka futbalu. Slovenská reprezentácia nastupuje proti Kazachom v záverečnom zápase skupiny Ligy národov. Bola by však škoda, keby sa táto obrovská krajina pre väčšinu ľudí spájala iba s futbalovým výsledkom a menom súpera.
Video
Kazachstan - krajina divokých púští, kamenných guľových záhad a s futuristickou metropolou
Zdroj:
Autor: Gabriela Sabová
Kazachstan je krajina, v ktorej sa dajú nájsť prírodné úkazy ako z inej planéty, miesta s príbehmi starými milióny rokov aj tradície, pri ktorých človek zistí, že o tejto časti sveta vie veľmi málo.
Na západe krajiny sa zem doslova zrútila do vlastného vnútra. V púšti ležia obrovské kamenné gule, ktoré vyzerajú ako pozostatky neznámej civilizácie.
Inde sa piesočná hora ozýva hlbokým hukotom a na severe sa medzi slanými jazerami zhromažďujú desaťtisíce ružových plameniakov.
A nezabudnime na Aralské jazero. Kedysi jedna z najväčších vodných plôch sveta, ktorá takmer zmizla z mapy. V jeho severnej časti sa však dnes odohráva nečakaný obrat...
Anketa
Boli ste niekedy v Kazachstane?
Celkovo hlasov: 13
Krajina, kde sa zem prepadla
Na pobreží Kaspického mora, približne 150 kilometrov od mesta Aktau, leží miesto s názvom Žygylgan. V preklade znamená „spadnutá zem“ a po príchode je jasné, že nejde o poetickú prezývku.
Rozsiahla časť skalného terénu sa tu v minulosti zosunula a zanechala po sebe obrovský prírodný amfiteáter. Všade navôkol ležia rozlámané skalné platne, popraskané bloky hornín a zvláštne kamenné útvary. Krajina vyzerá, akoby ju niekto rozbil na kusy a ponechal tak.
Najväčšie prekvapenie sa však skrýva priamo v kameňoch. Zachovali sa v nich fosílne odtlačky dávnych zvierat vrátane šabľozubých mačiek a hipariónov – trojprstých predkov dnešných koní. Keď tadiaľto tieto zvieratá prechádzali, pobrežie Kaspického mora malo úplne inú podobu.
Na dne skalného kolapsu sa nachádza aj malé jazero Kuzdakary, ktorého obrys pripomína srdce. Z vrchu je to jeden z najfotogenickejších detailov celej oblasti.
K Žygylganu sa však nedá vybrať len tak na popoludňajšiu prechádzku. Cesta vedie odľahlým terénom, bez mobilného signálu a bez služieb. Potrebné je terénne vozidlo a zásoby vody.
Púšť, ktorá hučí ako prúdové lietadlo. Či hlas Džingischána?
V národnom parku Altyn-Emel sa nachádza prírodný úkaz, ktorý sa nedá zameniť s obyčajnou piesočnou dunou. Keď je sucho a vietor rozhýbe piesok, ozve sa hlboké dunenie. Niekoľko kilometrov ďaleko môže znieť ako vzdialené lietadlo alebo mohutný organ.
Spievajúca duna má približne 150 metrov na výšku a tri kilometre na dĺžku. Tvorí ju čistý kremenný piesok. Keď sa milióny zrniek začnú šmýkať po svahu a trieť o seba, vznikajú vibrácie, ktoré sa menia na výrazný zvuk. Dokonca ho možno vyvolať aj pohybom po suchom svahu.
Duna má ešte jednu zvláštnosť: napriek silným vetrom sa už tisíce rokov prakticky neposúva. Leží v priestore medzi dvoma horskými hrebeňmi, kde sa stretávajú prúdy vzduchu a piesok sa hromadí na jednom mieste.
Miestna legenda má, prirodzene, dramatickejšie vysvetlenie. Pod pieskom má odpočívať Džingischán so svojím vojskom a dunenie vraj predstavuje hlas veľkého dobyvateľa, ktorý rozpráva o svojich činoch.
Vedecké vysvetlenie je menej romantické, ale výsledok zostáva pôsobivý: obyčajný piesok dokáže vytvoriť zvuk, aký by človek čakal skôr od obrovského hudobného nástroja.
Kamenné gule veľké ako autá
V regióne Mangystau sa nachádza ďalšia krajinná kuriozita. Údolie Torysh, prezývané Údolie gúľ, je posiate obrovskými kamennými útvarmi. Niektoré pripomínajú veľké delové gule, iné majú rozmery menšieho auta. Ležia voľne na zemi, často v skupinách, akoby ich tu niekto zámerne rozmiestnil.
Ide o geologické konkrecie, ktoré vznikali postupným zrážaním minerálnych látok v usadených horninách. Ich dokonale zaoblený tvar je výsledkom prírodných procesov, nie práce človeka. Niektoré sa časom rozpadli a odhalili vrstvenú štruktúru vo vnútri.
Celá oblasť Mangystau je pozostatkom dávneho morského prostredia. Tam, kde dnes vidno púšť, biele útesy a skalné údolia, sa kedysi rozprestieralo more. Práve preto tu možno nájsť také neobvyklé geologické útvary.
Neďaleká Bozzhyra zase ponúka biele vápencové veže vyrastajúce z náhornej plošiny. Ich ostré vrcholy pripomínajú obrovské tesáky a v kontraste s tmavou púšťou vytvárajú scenériu, ktorá vyzerá skôr ako záber z vedecko-fantastického filmu než ako skutočné miesto na Zemi.
Aralské jazero sa takmer stratilo. Čo je s ním dnes?
Toto je jeden z najpozoruhodnejších príbehov Kazachstanu. Aralské jazero bolo kedysi štvrtým najväčším jazerom sveta. Potom prišla rozsiahla odklonová regulácia riek, ktoré ho zásobovali vodou, najmä na zavlažovanie poľnohospodárskych plôch v sovietskej ére. Výsledkom bola ekologická katastrofa. Hladina klesala, voda sa strácala a z bývalého dna vznikala púšť.
Z niekdajšieho rybárskeho regiónu zostali opustené prístavy, lode na suchu a dediny, ktoré prišli o svoje živobytie.
Kazachstan sa však rozhodol zachrániť aspoň severnú časť jazera. Kľúčovým krokom bola výstavba priehrady Kokaral, ktorá oddelila severnú časť od južnej a pomohla udržať vodu v menšom povodí.
Výsledky sú merateľné. Podľa údajov kazachskej vlády dosiahol objem vody v Severnom Aralskom jazere v roku 2025 približne 23,4 miliardy kubických metrov. V roku 2022 to bolo 18,9 miliardy. Za viac než dve desaťročia sa jeho vodná plocha zväčšila o 36 percent a slanosť vody klesla na polovicu.
Spolu s vodou sa začal vracať aj život. Zlepšili sa podmienky pre ryby a obnovil sa rybolov, ktorý bol pre miestnych obyvateľov po desaťročiach takmer stratenou obživou.
Neznamená to, že katastrofa je zažehnaná. Obrovská južná časť Aralského jazera zostáva vážne poškodená a vyschnuté dno sa mení na zdroj prašných búrok. Sever však ukazuje, že aj po takomto rozsahu ekologickej devastácie možno dosiahnuť zmenu.
Kazachstan plánuje ďalšie rozšírenie vodnej plochy a rekonštrukciu priehrady.
Plameniaky na mieste, kde by ich čakal málokto
Kazachstan má aj svoju ružovú stránku. Neďaleko hlavného mesta Astana leží jazerná oblasť Korgalžyn, ktorá patrí medzi najdôležitejšie vtáčie územia v Eurázii. Na prvý pohľad je to drsná step s plytkými slanými a sladkovodnými jazerami. Pre vtáky však ide o mimoriadne cenné útočisko.
Pri jazere Tengiz hniezdi najsevernejšia populácia plameniakov na svete. V niektorých rokoch ich počet dosahuje 50- až 60-tisíc. Ružové vtáky tu nachádzajú potravu v plytkých vodách a vytvárajú obrovské hniezdne kolónie.
Oblasť nie je významná iba pre plameniaky. Žije tu množstvo pelikánov, žeriavov a dravcov vrátane vzácnych stepných orlov. Rezervácia je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a predstavuje jednu z najdôležitejších zastávok na migračných trasách vtákov medzi Európou a Áziou.
Údaj, ktorý dobre vystihuje jej význam: samotné jazero Tengiz má podľa UNESCO potravinové zdroje schopné uživiť až 15 miliónov vtákov.
Video
TOP 5: Päťka krajín, ktoré sa za posledné roky najviac zmenšili alebo zväčšili
Zdroj: Pixabay
Z malej pevnosti vyrástla futuristická metropola. Astana prekvapila aj samotných Kazachov
Po nekonečných stepiach, slaných jazerách a divokej prírode prichádza úplne iný obraz Kazachstanu. Astana, hlavné mesto krajiny, vyzerá, akoby ju niekto naplánoval pre sci-fi film.
Obrovské bulváre, zlaté kupoly, sklenené veže a budovy v tvaroch, ktoré by architektom v mnohých európskych mestách zrejme neprešli.
Lenže ešte pred niekoľkými desaťročiami tu bola predovšetkým provinčná metropola uprostred stepi.
Príbeh Astany sa začal v roku 1830, keď na brehu rieky Išim vznikla ruská vojenská pevnosť Akmolinsk.
Okolo nej postupne vyrástlo obchodné a správne centrum. V sovietskej ére sa mesto premenovalo na Celinograd a stalo sa dôležitou základňou rozsiahleho poľnohospodárskeho projektu, ktorého cieľom bolo premeniť kazašské stepi na obrovské obilnicové územie.
Skutočný zlom prišiel po rozpade Sovietskeho zväzu. V roku 1997 sa Kazachstan rozhodol presunúť hlavné mesto z Almaty na sever, do vtedajšej Akmoly.
Dôvodov bolo viacero. Almaty leží v seizmicky aktívnej oblasti, je obklopené horami a má obmedzené možnosti ďalšieho rozširovania. Nová lokalita ponúkala viac priestoru, strategickejšiu polohu v rámci krajiny a možnosť vybudovať úplne nové správne centrum.
Z provinčného mesta sa tak v priebehu niekoľkých rokov začala rodiť metropola. V roku 1998 dostala meno Astana, čo v kazachčine znamená jednoducho hlavné mesto.
A jej architektúra sa rozhodne nedržala pri zemi.
Najznámejšou stavbou je veža Bajterek. Má 105 metrov a na vrchole nesie obrovskú zlatú guľu. Odkazuje na kazachskú legendu o mytologickom vtákovi Samrukovi, ktorý kladie zlaté vajce na vrchol stromu života.
Vo vnútri gule sa nachádza vyhliadka, odkiaľ vidno mesto aj nekonečnú step za jeho hranicami. Návštevníci tu nájdu aj odtlačok ruky bývalého prezidenta Nursultana Nazarbajeva, s ktorým sa môžu odfotografovať.
Ešte odvážnejším projektom je Khan Shatyr. Obrovská priehľadná stavba v tvare stanu, ktorú navrhol britský architekt Norman Foster, ukrýva nákupné centrum, reštaurácie, zábavné atrakcie a dokonca aj vnútornú pláž s pieskom. V meste, kde zimné teploty môžu klesnúť hlboko pod mínus 20 stupňov, to nie je zanedbateľný luxus.
Špeciálna priehľadná konštrukcia umožňuje udržiavať vo vnútri príjemnú teplotu aj počas krutej zimy.
Astana má aj pyramídu. Palác mieru a zmierenia, ďalšie dielo Normana Fostera, meria približne 62 metrov a slúži na medzináboženské a kultúrne podujatia. V meste, kde vedľa seba žijú príslušníci rôznych náboženstiev a etnických skupín, má symbolizovať spolužitie a dialóg.
A nestratí sa ani výstavný komplex EXPO 2017. Jeho dominantou je guľovitá budova Nur Alem s priemerom približne 80 metrov. Po skončení svetovej výstavy sa z nej stalo múzeum budúcnosti a energie. Návštevníci tu môžu spoznávať obnoviteľné zdroje, slnečnú a veternú energiu či nové technológie.
Video
TOP 5: Dážď. Najupršanejšie mestá Európy a sveta. To je teda počasie!
Zima, vietor, mráz
Astana je pritom jednou z najchladnejších metropol sveta. Leží v otvorenej stepi, kde nič výrazne nebráni prenikaniu arktického vzduchu zo severu. Zimy sú dlhé, veterné a mrazivé, čo robí jej futuristické vnútorné priestory ešte praktickejšími.
Mesto má dnes viac než milión obyvateľov a jeho tvár sa stále mení. Na jednom brehu rieky Išim zostali staršie štvrte s atmosférou niekdajšieho provinčného mesta, na druhom vyrástli široké bulváre a monumentálna architektúra nového hlavného mesta.
Astana tak nie je starobylou metropolou, ktorá svoju krásu zbierala celé stáročia. Je to ambiciózny projekt nezávislého Kazachstanu – mesto, ktoré sa rozhodlo ukázať svetu, že aj uprostred stepi môže vyrásť architektonická výkladná skriňa krajiny.
Keď dieťa začne chodiť, rodina mu symbolicky rozviaže nohy
Kazachstan si dodnes uchováva tradície, ktoré majú korene v kočovníckej kultúre. Jednou z nich je obrad tusau kesu, ktorý sa koná pri prvých samostatných krokoch dieťaťa.
Rodina mu okolo nôh uviaže špeciálnu dvojfarebnú šnúrku a následne ju slávnostne prestrihne človek, ktorého si rodičia vážia. Malý oslávencov prvý samostatný krok má symbolizovať začiatok životnej cesty. Vybraný človek má dieťaťu odovzdať svoje dobré vlastnosti – napríklad energiu, čestnosť či úspešnosť.
Pred dieťa sa niekedy položia aj rôzne predmety, napríklad kniha, peniaze alebo hudobný nástroj. To, po čom siahne ako po prvom, sa s úsmevom interpretuje ako náznak jeho budúceho povolania či talentu.
Nejde o dávno zabudnutú folklórnu kuriozitu. Obrad sa koná aj v súčasnosti a občas sa doň zapoja aj významní zahraniční hostia. V roku 2023 napríklad šnúrku malému Kazachovi prestrihol indický šachový veľmajster Višvanáthan Ánand.
Kazachstan má rozlohu približne 2,72 milióna štvorcových kilometrov. Je asi 55-krát väčší než Slovensko a najväčším vnútrozemským štátom sveta. Na takom obrovskom území sa mení krajina, podnebie aj spôsob života. Od vysokých hôr na juhovýchode cez nekonečné stepi až po skalnaté púšte pri Kaspickom mori.
A práve v tom spočíva jeho cestovateľská príťažlivosť. Kým futbal dnes rozhodne o výsledku na ihrisku, Kazachstan má mimo neho množstvo príbehov, ktoré sa do jedného zápasu jednoducho nezmestia.
© Autorské práva vyhradené
内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗