Posledný zostrel hrdinu SNP. Povstalecký pilot zničil obávané nemecké lietadlo

Povstalecký pilot dosiahol vo vzduchu veľmi cenné víťazstvo, ktorému spočiatku mnohí ani neverili. Tento hrdina sa volal Matej Beznák. Mal úžasné spomienky. „Počas vojny zažil jednu kurióznu situáciu za druhou. Bol by to senzačný film," hovorí publicista a spisovateľ Jakub Prokeš, ktorý o Beznákovi napísal knihu s názvom Posledný zostrel.

Vojenský letec Matej Beznák v lete 1944 v Poprade. Ako príslušník bombardovacej letky iba niekoľko dní pred vypuknutím SNP zložil skúšky pre dôstojníkov v zálohe ako najlepší z hodnotených. FOTO: ARCHÍV JAKUBA PROKEŠA

Prečo je príbeh Mateja Beznáka počas druhej svetovej vojny zvlášť pozoruhodný?

Beznáka preslávil bojový let, presnejšie víťazný súboj zo 7. septembra 1944 proti modernému, oveľa silnejšiemu a obávanému nemeckému lietadlu Focke-Wulf Fw 189. Poslal ho k zemi ako pozorovateľ a palubný strelec slávnej, ale žiaľ opomínanej povstaleckej Kombinovanej letky. Protivníka zostrelil guľometným dvojčaťom zo zastaraného plátenného dvojplošníka Letov Š-328. Letci ten stroj prezývali kravička.

Prečo?

Údajne pre jeho splašené poskakovanie na dráhe letiska i vo vzduchu. Stroj bol dvojmiestny, pilotoval ho Jozef Žálik. Beznák mal vtedy 23 rokov. V niektorých prameňoch sa uvádza, že by to mohol byť posledný zostrel z dvojplošníka v druhej svetovej vojne. Kniha je teda aj o tom, že i Slováci sú svetoví. Predovšetkým je to však príbeh nášho letca, ktorý dokázal nemožné.

Unikátnemu víťazstvu vraj spočiatku nik neveril. Je to pravda?

Áno, je. Kravička bol ľahký univerzálny dvojplošník potiahnutý plátnom. Používal sa na prieskum, bombardovanie, a najmä to mal technicky za sebou už pred vypuknutím vojny. Každý vedel, že Nemci sú v presile. Mali neporovnateľne lepšie a silnejšie lietadlá, tanky, výzbroj i ďalšie vybavenie. Neúprosne sa tlačili do Banskej Bystrice... Každý štart, let i pristátie s kravičkou Š-328 boli v tej situácii nesmierne riskantné. Pre posádky sa mohli skončiť tragicky. De facto to hraničilo so samovraždou. Aj preto treba oponovať tým, čo ustavične vyplakávajú a vedú prázdne reči o tom, že nemáme poriadne dejiny, kráľov, hrdinov a vzory. Máme! A je ich vskutku dosť. Sú to nesmierne inšpirujúce osobnosti, na ktoré treba pamätať. Aj tak sa totiž rodí vzťah ku krajine, skutočné vlastenectvo, o ktorom sa teraz toľko hovorí.

Povstalci, v tomto prípade letci Kombinovanej letky, vedeli, že majú mizernú techniku a výzbroj, poznali svoje šance a predsa do bojov išli?

Presne tak. O to väčší hrdinovia to boli a zaslúžia si našu úctu! Boli naši a skutoční. Preto ich príbehy treba ustavične pripomínať, opakovať. Aby sa na ne nezabudlo, boli stále živé. Syn Mateja Beznáka o tom uvažuje aj v rozhovore v závere knihy a dodáva, že ho mrzí a hnevá, že sa o týchto faktoch nehovorí viac. Naopak, ešte aj dnes na oslavách Povstania či konca vojny alebo v médiách zmienku o Kombinovanej letke natlačia do jedinej vety a niekedy ani to. Je to nesprávne a neúctivé.

Popíšte viac protivníka povstaleckej kravičky, lietadlo Focke-Wulf Fw 189. Nebol to asi ľahký súper, však?

Naopak, čertovsky ťažký! Jeho zostrel bol dôležitý a cenný. Dva štíhle trupy, široký ňufák. Charakteristická presklená kabína. Nemci ho volali Uhu - Výr skalný, alebo Glasauge - Sklenené oko, pretože mu nič neuniklo ani v noci. Naši ho prezývali Ficko. Lietadlo bolo totiž dotieravé ako sluha Čachtickej panej. Rusi ho volali Ráma. Azda preto, že siluetou im pripomínal rám obrazu. Za jeho zostrel vraj udeľovali špeciálnu medailu. Presklený nos Fw 189 bol totiž prepchatý fotografickou technikou a kade preletel, tam zaručene a čoskoro hrozil útok nemeckých bombardérov. Ficko navyše vedel pohrýzť aj sám, bol silno vyzbrojený a hoci klamal telom a vyzeral subtílne, bol obratný a dosť odolný, vydržal nemalé poškodenie. Skrátka, bolo ťažké zostreliť ho. A z plátennej kravičky? To bolo ako zázrak.

Beznákovi po vojne vraj hovorili, že mal iba šťastie.

To tvrdili tí, čo závideli. Všelijakí mudrlanti a prospechári, čo vylezú v každej dobe a zase zalezú, keď ide do tuhého a treba dačo urobiť. Ako sa hovorí, po vojne je každý generál. Žiaľ, objavili sa aj „hrdinovia", ktorí ani raz nevystrelili alebo nemali ani jeden operačný let. Aj to sa v knihe spomína, ako sa po vojne kupčilo s letmi, so zásluhami. Tak či onak, tí, čo sa vyznali, držali Beznákovo víťazstvo v úcte. Veď preukázateľne patril medzi najaktívnejších a najúspešnejších letcov. Zostrelil lietadlo, čo sa inému pozorovateľovi nepodarilo. Vykonal 17 bojových letov za 16 dní a mohlo ich byť viac, nebyť zranenia očí. Pri poslednom lete Beznákovi nemecká guľka odstrelila letecké okuliare z hlavy. Mal šťastie, len ho lízla, prežil, ale oči v otvorenom lietadle dlho nevydržia. Dostal zápal, prestal vidieť. S lietaním si musel dať prestávku. Kým sa dali oči do poriadku, povstalci boli nútení ustupovať do hôr.

Samotný Beznák v knihe tvrdí, že zostrel nebola náhoda...

Hovoril, že šťastie praje pripraveným a nebyť kvalitného leteckého výcviku, ktorý dostal od Nemcov, i jeho pedantskej povahy byť vždy najlepší a mať za sebou dobrú robotu a výsledky, určite by sa to nepodarilo. V rokoch 1996 a 1997, keď sme sa stretávali, priznával, že nie náhoda, ale práve dril v kurzoch s inštruktormi Luftwaffe mu umožnili byť takým úspešným, paradoxne nakoniec práve proti Nemcom. Jednoducho, znalosti a schopnosti, ktoré mu dali, potom v SNP otočil proti nim. Iste, v tomto nebol jediný. Slovensko na začiatku vojny videlo svoju budúcnosť po boku Nemecka ako aj ďalšie krajiny, čo sa neskôr, ako je známe, rázne zmenilo. Aj tieto fakty sú súčasťou našej histórie a treba o nich hovoriť.

V jednom z interview ste povedali, že príbeh Mateja Beznáka je vskutku unikátny a zároveň neobyčajne obyčajný. Čo ste tým mysleli?

Je to príbeh vojaka základnej služby, teda nie vojaka z povolania či dokonca vysokého dôstojníka. Popisuje život, radosti a starosti, šikovného mladého chalana, tak ako sa naozaj stali. Nič sa nepridáva, neuberá, nešpekuluje sa. Neprikrášľuje sa, nepoučuje, nementoruje. Beznákov príbeh sa dá doložiť dokumentmi, množstvom fotografií, denníkmi a ďalším cenným materiálom - mapami, navigačnými pomôckami, kompasmi a podobne. Osvetľujú mnohé udalosti, ktoré síce poznáme, ale takpovediac zhora. Pomáhajú pochopiť súvislosti a vykresliť plastickejší obraz o našej nedávnej minulosti. Aj tento fakt oceňujú vojenskí historici. Navyše, Beznák bol jedinečný v tom, že sa na nič nehral. Úprimne odpovedal na každú otázku. Tí, čo ho zažili napríklad na besedách s aktívnymi vojenskými letcami, spomínajú na jeho dar reči. Bol skutočný majster rozprávač. O svoje zážitky sa delil bez pátosu, sviežo, vtipne a so šarmantným nadhľadom – teda bez akejkoľvek ideológie a predsudkov. Jeho osudy pritom zrkadlia dramatické pomery na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Ale pozor, aby nedošlo k nedorozumeniu: fakt, že dokázal vyrobiť grotesku aj z najnebezpečnejšej situácie, keď mu išlo o krk, ešte neznamená, že dobu idealizuje, bagatelizuje či zosmiešňuje. Naopak, jeho príbeh je nesmierne ľudský - aj preto je vzácny.

Čo všetko dramatické zažil počas vojny?

Jednu kurióznu situáciu za druhou. Bol by to senzačný film. Som presvedčený, že má potenciál zaujať aj v zahraničí. Dramatické situácie sa miešajú s komickými. Dej sa odohráva v atraktívnych lokalitách...

Kedy si obliekol vojenskú uniformu?

Beznáka povolali do armády v septembri 1941 a veľmi túžil ísť k letectvu, čo sa mu aj kurióznym spôsobom podarilo. Prešiel základným výcvikom, bol pisárom letky, so Zaisťovacou divíziou odišiel „do poľa“, ako sa vtedy hovorilo, keď jednotku poslali na východný front. Bol v mestách Žitomir a Ovruč. Po návrate na Slovensko vypozorovali jeho talent, prednosti a chuť lietať. Zaradili ho do leteckých kurzov a v roku 1943 už figuroval medzi najperspektívnejšími slovenskými letcami rodiaceho sa slovenského bombardovacieho letectva. Preškoľoval sa na nemecké bombardéry Heinkel He 111 a výborná znalosť nemčiny i výsledky mu otvorili cestu k špičkovému výcviku. Bol na kurze v Saki na Kryme a hoci bol vojak „záklaďák", spolu s dvoma najlepšími posádkami ho vybrali na špeciálne doškolenie v elitnej škole Luftwaffe pre letcov bombardérov v Greifswalde na severe Nemecka. Vďaka výsledkom i znalostiam a vzdelaniu v civile, ale nepochybne aj šikovnosti a kamarátskej povahe, sa dostal na zaujímavé miesta v unikátnom čase.

Konkrétne?

Bol napríklad zrejme jediným Slovákom, ktorý počas vojny zažil strmhlavý let nad Peenemünde, kde Nemci vyrábali svoje „zázračné zbrane“, prvé rakety V-1 a V-2. Ako slovenský vojak lietal nad slnečným Čiernym morom i ponad veterným a chladným Baltom. Tlmočil Nemcom, Američanom i Rusom. Po vyradení z leteckého personálu Kombinovanej letky pre vážne zranenie ho z letiska Tri duby pridelili na štáb k povstaleckým stíhačom - k 1. Československému stíhaciemu pluku do Zolnej. Po ústupe povstalcov do hôr ho zajali príslušníci obávanej jednotky SS Dirlewanger, podarilo sa mu však ujsť a zachrániť sa.

V knihe sa píše, že až do oslobodenia žil doma v Trenčianskych Tepliciach, pracoval v dubnickej zbrojovke a vlastne sa ani neskrýval. Akoby sa nič nestalo a ani nezostrelil nemecké lietadlo v Povstaní.

Detaily neprezradím, nech čitateľa knihy neoberáme o zážitok. Jej záver je však rovnako kuriózny ako začiatok. Po návrate domov mladého Beznáka udal veliteľovi tamojšej Hlinkovej gardy vlastný otec. Nie oficiálne. Omylom.

Čo sa presne stalo?

Preriekol sa pri pive! Horlivý gardista chcel proces, no nemal dôkaz. Vraj sa bál aj toho, že sa prevalí, ako to zistil a nik už nebude chcieť chodiť s ním na pivo. Možno si aj uvedomoval, že vojna sa skôr či neskôr skončí a karta sa obráti. Tak či onak, Beznák mal opäť šťastie. Malé rodné mesto ho ochránilo. Každý s každým sa poznal, a tak chalanovi, ktorý v Povstaní zostrelil nemecké lietadlo, pomohli kamaráti a známi. Vydali mu falšované potvrdenia, že v odboji nikdy nebol. Veď bol predsa na elitnom kurze Luftwaffe v Nemecku, takže musí byť „spoľahlivý“. Táto historka tiež hovorí o tom, ako to u nás na Slovensku niekedy funguje a že aj najhoršiu totalitu a teror možno so šťastím kedy-tedy prekabátiť. Veď tým, čo boli v Povstaní, hrozilo väzenie, láger alebo rovno smrť. A Beznák proti Nemcom využil skúsenosti z nemeckého výcviku!

Čo robil Beznák po skončení vojny?

Pretože odišiel do civilu už v roku 1946, vyhli sa mu čistky v armáde i perzekúcie v 50. rokoch, ale rovnako aj neskoršie väčšie uznanie a napríklad aj povyšovanie. Mal však solídne stredoškolské vzdelanie, neskôr sa stal inžinierom a dotiahol to až na ekonomického námestníka fabriky.

Aké ocenenia Beznák dostal? Dočkal sa uznania za svoje hrdinské skutky?

Spočiatku áno, potom to bolo slabé. Najvýznamnejšie pocty získal hneď po vojne, čo tiež niečo znamená. Udelili mu napríklad Rad SNP I. triedy a ten sa naozaj nedával každému. Ten jeho má poradové číslo 258. Podľa nariadenia Slovenskej národnej rady z augusta 1945 sa udeľoval tým, ktorí sa významným spôsobom zúčastnili odboja proti nemeckým okupantom počas SNP a preukázali v ňom vynikajúce bojové, veliteľské a organizačné schopnosti, a to aj za cenu ohrozenia, resp. straty vlastného života. Rovnako Československý vojnový kríž z roku 1939, ktorý mu udelili, pochádza ešte z vzácneho, tzv. londýnskeho vydania. Dostal aj dve Československé medaily Za chrabrosť pred nepriateľom, tiež z tzv. londýnskeho vydania, Striebornú Československú vojenskú medailu Za zásluhy a, samozrejme, viacero pamätných medailí, ktoré sa udeľovali pri výročiach. Potom sa však na neho, žiaľ, zabúdalo...

Zabúdalo?

Už som spomenul, že odišiel do civilu pomerne skoro po vojne a nikdy nebol profesionálnym vojakom, preto sa mu vyhýbali ďalšie pocty. Napríklad posledný návrh na jeho povýšenie do hodnosti plukovníka vo výslužbe musel iniciovať až jeho syn v roku 1997. Iste, povedia si mnohí, je to len symbolická pocta, lenže aj symboly sú dôležité! Syna legendy SNP škrelo, že niektorí veteráni sa na oslavách pýšia vyššími hodnosťami, ako mal jeho otec, hoci ich bojové zásluhy považoval za oveľa menej významné, často dokonca minimálne. Opäť pomohla známosť, kamarát na ministerstve. Návrh na toto mimoriadne povýšenie síce schválili, no len do hodnosti podplukovníka. Vraj sa viac urobiť nedalo. Stalo sa tak 1. mája 1997, neuveriteľných 23 rokov od predchádzajúceho povýšenia! Už len doplním, že do tej predchádzajúcej hodnosti majora vo výslužbe ho povýšili 9. 5. 1974, teda takmer 30 rokov od Povstania! Nič sa vlastne nezmenilo. Smutné, ako si nevážime našich hrdinov. Pritom išlo o ikonického letca, jediného, ktorému sa podaril zostrel z pozície pozorovateľa a palubného strelca. Teda nie pilota. Kdekoľvek v zahraničí by bol dávno generálom, mal by najvyššie vyznamenanie od prezidenta, možno by bol aj na poštovej známke... Navyše, čas nečaká, neúprosne letí. Potvrdilo sa to aj teraz. Spomínané posledné symbolické povýšenie Mateja Beznáka sa podarilo vybaviť iba necelého pol roka pred jeho náhlym úmrtím. Zomrel o päť mesiacov, 1. októbra 1997.

Ešte otázka, ktorú nemôžeme vynechať. Ako ste sa zoznámili s Beznákom?

Na vojenčine v roku 1996. Ako čerstvý absolvent žurnalistiky som vtedy slúžil v armádnom týždenníku Obrana. Zrazu som mal pod nosom silný príbeh. Leteckého hrdinu, o akých som čítaval ako malý chlapec. Lenže tamtí boli Česi, Rusi, Briti, Francúzi a tento bol náš - Slovák! O Beznákovi som pred tromi desaťročiami napísal knihu, ktorá mala 115 strán a bolo v nej asi 50 maličkých čiernobielych fotografií. Také boli vtedy možnosti. Lenže poriadny príbeh, potrebuje priestor a formu, ako sa patrí. Kniha, ktorá teraz vyšla, má až 328 strán. Dal som dohromady tím, materiál sme po rokoch doplnili, podstatne rozšírili a vznikla celkom nová plnohodnotná a výpravná kniha. Obsahuje vyše 250 unikátnych dobových fotografií a archívnych dokumentov, mapy, bokorysy lietadiel a podobne.

© Autorské práva vyhradené

内容来自 Pravda - Správy,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

把喜欢的内容,留在你的新标签页。

打开我的订阅