Ján Dobrík: Keby existovalo jedno slovo, ktoré pomôže rodinám s chorým dieťaťom, opakoval by som ho navždy
Herec Ján Dobrík je aktuálne tvárou kriminálky Vraždy v dolinách, ktorej sledovanosť už niekoľko týždňov opakovane atakuje polmiliónovú hranicu.
Herec Ján Dobrík.
V rozhovore pre Pravdu hovorí o ceste zo strednej ekonomickej školy k herectvu, o rodičoch, ktorí chceli vidieť „rukolapný výsledok remesla“, aj o rokoch, ktoré s rodinou prežil po synovej chorobe. Prácou nechcem určovať, akým som človek, hovorí. Aký teda je? Aspoň čiastočne sme to skúsili poodhaliť naším rozhovorom. Vznikol ako prepis relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, ktorú Ján Dobrík navštívil pred pár týždňami. Výsledná textová podoba bola editovaná a upravená pre potreby printovej verzie. Pôvodnú epizódu si môžete ako video pozrieť tu.
Video
Nepýtaj sa otázky, na ktoré sa bojíš počuť odpoveď, hovorí Ján Dobrík. Synova choroba ho zmenila, otcovský strach cítil už pred ňou
Autor: Pravda
Pochádzate z policajnej rodiny z Banskej Bystrice, no namiesto uniformy si obliekate kostýmy postáv. Seriál Vraždy v dolinách, v ktorom vás diváci môžu vidieť každú nedeľu, má skvelé čísla sledovanosti. V čom spočíva podľa vás tajomstvo úspechu pôvodnej slovenskej kriminálky?
Lebo som konečne dostal do basy Žulčáka. (smiech) Ak mám odpovedať vážne, je to žáner a prostredie. Už som to hovoril v inom rozhovore: zo seriálovej tvorby ťahajú Slovákov najviac nemocnice, kriminálky a varenie. Lekárske prostredie pozná každý z nás, buď som tam bol sám, s mamou, alebo so synom. A pri kriminálke si to filtrujem tak, že sa ľudia snažia byť múdrejší ako vyšetrovatelia. Sedia v obývačke a predbiehajú sa, kto z rodinného kruhu príde na to, že vrahom je práve ten alebo onen. Kriminálka sa naozaj podarí vtedy, keď sa všetci mýlia a na konci sa buchnú po čele: Aha! Vtedy je dobre napísaná, natočená aj zahraná.
Seriály sa netočia chronologicky. Keď hráte vyšetrovateľa a dostanete scenár, chcete vedieť, kto je vrah, alebo si to nechávate na poslednú chvíľu a odhaľujete zločin spolu s postavou?
B je správne. V tej chvíli som síce čitateľ, ale vžívam sa do pozície diváka a čítam si scenár. Pri Vraždách som pracoval nevídane sústredene a predpríprave som venoval veľký objem času, pretože je to trinásť častí, vo výsledku asi sedemdesiat minút, ale na papieri je to 105 až 115 strán textu. Každá jedna časť. A potreboval som sa v tom vedieť orientovať, pretože, ako ste povedali, nerobíme to chronologicky. Ak ideme robiť ôsmu časť, 15. obraz, musím vedieť, kde sa nachádzame, čo všetko je za nami a čo pred nami, aby som bol čo najpresnejší. Čítal som scenár svedomito, ako divák, pekne chronologicky, aby som ostal buď milo, alebo aj nemilo prekvapený tým, čo čítam. Niekedy som mal pocit, že je to napísané tak, že skutočného vraha divák určite odhalí na môj vkus priskoro. A niekedy prišlo aj to pomyselné "aha" až na konci a hovoril som si, toto je výborné. No nie vždy sa môj pocit stretne s tým, ako výsledok vyzerá natočený, a s názorom diváka.
Váš otec bol policajt a brat ním je dodnes. Čerpali ste inšpiráciu pri tvorbe postavy aj z vlastnej rodiny?
Nie. Jediné, čo chodí, sú vtipné podpichovačné hlášky adresované môjmu otcovi a bratovi. Aby sa vraj pozreli na mňa, ako sa to robí. V priebehu necelých šesťdesiat minút dokážem všetko vyriešiť. (smiech) Ale ja skladám klobúk pred oboma, aj mojím otcom, aj bratom. O ich práci čo-to viem. Ja sa na policajta hrám, ale oni ten svet majú zažitý a nie je to žiadna sranda.
Potrebujete si pri novej postave nájsť niečo, čo máte s ňou spoločné, aby ste sa na ňu dokázali napojiť?
Jedenkrát sa mi to stalo. Pri projekte Som mama, ktorý napísala Kristína Tormová. Od kastingu, ktorý som nakoniec vyhral, počas celého natáčania, aj keď som sa na to potom pozeral, som presne vedel, kto z mojich blízkych priateľov to je. Tak dobre napísaný scenár to bol. A hovorím o tom preto, že ak je niečo dobre napísané, nepotrebujem vymýšľať vonkajšiu ani vnútornú motiváciu, aby nastal priesečník medzi postavou a Janom Dobríkom. Ak je rola dobre napísaná v situáciách, v charakteroch aj vo zvratoch, stačí ju už len presne zahrať podľa zadania, samozrejme, v spolupráci s režisérom. Nemusím si vymýšľať, ako bude chodiť, alebo vždy, keď sa povie slovo ananás, napraví si okuliare. Podobné barličky sa vtedy nemusia používať.
Máme na Slovensku dobrých scenáristov?
No pozrite, použil som to na príklade Kristíny Tormovej. (úsmev) Seriál Som mama napísala podľa mňa dobre. Jeho sledovanosť nebola taká vysoká, ako je sledovanosť Vrážd v dolinách. Pri nich by som možno vedel pomenovať nejaké drobnosti, ktoré by sa dali vylepšiť, ale sledovanosť je vyššia. Potom tu máme Dunaj, k vašim službám - seriál, ktorého som tiež súčasťou. Má za sebou niekoľko sérií úspechov, je to obrovský strapec ľudí, ktorí ho píšu, a čísla meraní sú fantastické. Ľudia Dunaj pozerajú. Aj tam by sme možno našli drobnosti. Keď príde na lámanie chleba a má sa povedať „akcia“, sem-tam sa niekto ozve: "Počkajte, ale..." Je mi ťažko ohodnotiť, či sú na Slovensku dobrí scenáristi. Ak sa na otázku pozrieme aj optikou, že máme robotu – my herci, kameramani, osvetľovači majú prácu, a tak ďalej. Ľudia sa o tvorbe rozprávajú, potom vyjdú články alebo takéto rozhovory a niekto si ich prečíta a urobí si názor... Možno ho o niečom poučíme, alebo mu ukážeme dvere do televíznej a hereckej kuchyne a je to preňho prínosné. Tak potom treba v našej práci pokračovať a netreba hodnotiť, že máme dobré, alebo zlé scenáre. Veľmi rád zdôrazňujem: umenie je nemerateľná disciplína.
Foto:
Ivan Majerský
Herec Ján Dobrík bol hosťom v relácii Pravdy Rozhovory so Zdenom Gáfrikom.
Tento rok ste boli nominovaný za herecký výkon v hre Jak jeleň budeš si tam chodiť v Slovenskom komornom divadle v Martine. V krajine ste už známa tvár vďaka mnohým seriálom, no SKD je malé divadlo a chodia doň najmä diváci zo Žiliny, severu a stredu Slovenska. Keď sa odrazu objavilo ocenenie vašej práce v súvislosti s takýmto menšinovým záberom, ako ste reagovali?
Slovo odrazu je správne iba v spojení s menom Dobrík. Pretože napriek tomu, že sme regionálne divadielko z malého mesta, nominácie a ocenenia pribúdajú každý rok. To by som rád zdôraznil na margo značky SKD. A tiež musím trochu korigovať, že to bolo odrazu o mne. Nominácia bola výsledkom predstavenia, ktoré vznikalo takmer na zelenej lúke, ako sa hovorí. Pôvodný scenár od Lukáša Brutovského mal iba deväť riedko písaných á štvoriek. Vo finále sme hrali traja herci plus alternácie a štyridsaťjeden ochotníčok, ktoré mali šestnásťminútovú tanečnú choreografiu. Predstavenie trvá hodinu a päťdesiat minút a nominácia prišla aj preto, že sme si všetci navzájom držali palce a tvorili sme hru spolu. Ťahali sme za jeden povraz a chceli vytvoriť jeden výnimočný kus. Nikto sa nechcel ukazovať pred tým druhým. Držali sme palce Lukášovi, pretože urobiť takto náročný pokus a aby sa to podarilo... Na premiére sa potom stalo, že po bezmála dvoch hodinách padla opona, zasvietilo sa a všetci ľudia, presne 312 divákov, sa postavilo. Polovica preto, lebo také divadlo ešte nevideli a veľmi sa im páčilo. Druhá polovica stále, lebo sa tlačila do divadelného foyer, aby si rýchlo vzala kabát a nahlas artikulovala vety v duchu: "Tak tu sme boli posledný raz!" To je vizitka dobrého divadla.
Súhlasím. To je presne vizitka dobrého divadla. Ste rád, že ste jeho súčasťou?
Absolútne. Je to šiesty rok a mám tam priateľov, mám tam príležitosti, veľmi veľa sa v Martine učím. Ako prvú vetu som povedal: mám tam priateľov. To je najdôležitejšie a ďaleko za horizontom kolegiality.
Poďme k tomu, ako ste sa dostali k herectvu. Nebolo prvou voľbou, začínali ste na ekonómii?
Bola to stredná škola. V pätnástich som sa úprimne rozhodol ísť študovať s tým, že chcem byť obchodník. Ale to slovo som vtedy vnímal veľmi materiálne: niečo vytvorím a predám, alebo kúpim, dám tomu pridanú hodnotu a následne to predám. Na ekonomickej škole som však pochopil, že byť obchodník znamená hlavne čísla, súvahu, účtovníctvo, ekonomiku, štatistiku a... Skrátka sa to vôbec nestretlo s mojím vnímaním slova obchodník. Začal som hľadať spôsoby, ako sa zo školy uliať, doslova zdrhnúť. Nemal som však v pláne robiť to takpovediac "na hulváta", cez nejaké falošné ospravedlnenky alebo blicovaním poza školu. Venoval som sa školským aktivitám, ktoré mi dovolili nebyť na samotnom vyučovaní: tancoval som, recitoval som, moderoval som, kde sa dalo. A odrazu prešli tri a pol roka a bolo treba rozhodnúť sa, či vôbec na nejakú vysokú školu pôjdem. A ak áno, kam. Rozhodol som sa vyskúšať herectvo ako jedinú možnosť. Žiadna ekonomika, žiadny cestovný ruch. Jediná prihláška smerovala na VŠMU. Povedal som si: buď herectvo, alebo ostanem bez vysokej školy v Banskej Bystrici. Na prekvapenie mnohých to vyšlo. Do ročníka ma zobral Emil Horváth a tam som stretol fantastických umelcov, ako je Braňo Deák, Zuzka Konečná, Zuzka Porubjaková, Kubo Rybárik a mnohých ďalších. Dokonca sa mi podarilo školu skončiť a hneď po nej aj dosiahnuť, čo som vždy chcel - byť zamestnaný v kamennom divadle, zacítiť ten "smrad" divadelnej roboty. Hneď po škole som sa zamestnal v Žilinskom divadle, ktoré mi dalo trinásť rokov základov a toho, aby som sa na javisku cítil príjemne.
Foto:
STVR
Herec Ján Dobrík je hviezdou seriálu Vraždy v dolinách.
Cítili ste podporu najbližších? Na jednej strane je pevné remeslo s vidinou zabezpečenia, určitej stability, na druhej umelecká dráha, ktorá ani jedno z toho nemusí priniesť.
Opäť je správny variant B. Ako na remeslo sa na herectvo nepozeral nikto z môjho okolia, pretože stará škola potrebuje vidieť rukolapný výsledok práce. Nechcem povedať, že ma doma odhovárali, ale rozhodne ma prinútili hlbšie sa zamyslieť nad tým, čo by pre mňa znamenala výhra, keby ma na školu zobrali. Lebo tým sa nič nekončí, všetko sa len začína. „Takže, synu, predstavme si tú polpercentnú šancu, že ťa tam zoberú. Čo potom? Prejdú štyri roky, ty na škole vydržíš. Zamestnáš sa niekde v divadle? Každý rok končí herectvo 75 mladých ľudí, keď zoberieme všetky školy, prirátajme k nim aj konzervatóriá. Koľko je na Slovensku divadiel a koľko ročne potrebujú zobrať nových hercov? Čím sa budeš živiť? Myslíš si, že ti všetky tie "keby" vyjdú? Dobre sa zamysli.“ Takýto bol názor môjho okolia. A ja som sa zamyslel, no v tej chvíli som si povedal: „A čo sa môže stať? Keď daná situácia nastane, prispôsobím sa.“ A oni ma najprv vzali na vysokú školu múzických umení, zostal som na nej až do konca a dostal som angažmán v divadle. Každá maličká šanca ísť ďalej vyšla a dnes tu sedím s vami. Vo vysielaní som trikrát týždenne (pozn. redakcie: okrem seriálov Dunaj, k vašim službám a Vraždy v dolinách Ján Dobrík tiež moderuje šou Na správnej ceste), to je neuveriteľné. Do toho prirátajme ešte divadlo, ktoré je moja srdcovka. Ak nebudem mať zdravotné problémy, čaká ma opäť veľmi zaujímavá sezóna. Hovorili ste o nominácii, tak neviem, komu poďakovať. Do istej miery asi aj samému sebe, ale to je málo. Človek musí byť pripravený, ale potrebuje mať šťastie. Potrebuje byť v správnej chvíli na správnom mieste, potrebuje, aby v danej chvíli zazvonil telefón od toho správneho človeka, a, samozrejme, mi musí vychádzať v ústrety aj môj vlastný diár, pretože na mnohé zaujímavé projekty som musel povedať nie. Je to zaujímavé a podobná matematika šťastia platí asi pre mnoho povolaní.
Tých úspechov máte na konte skutočne dosť. Ktorý moment vnímate ako určujúcejší - že sa vám tak darí a zúročili sa roky práce alebo samotný moment, keď vás prijali na VŠMU?
Herectvo milujem. Určujúce je zároveň, že ma nesmie určovať. Nie som herec Ján Dobrík. Som človek, ktorý miluje svoju prácu. To znamená, že ak je úspech, netreba sa z neho skladať. Ak je neúspech, tak sa oprášiť, postaviť sa na nohy a makať ďalej. Ale stále je to len práca. Čo by ma malo definovať, je to, aký som človek. A môžem moju človečinu prenášať do tvorby, môžem ju ukazovať na javisku, ale mám rodinu a tam sa určuje, aký som človek. Mám za sebou obdobie so svojím synkom v nemocnici, tam sa lámal chlieb, kto je aký človek. Mám priateľov, mám rodičov, tiež nie sú najmladší a teraz sa treba o nich možno postarať, možno im zavolať, myslieť aj na to: áno, mám plný diár, ale bez nich by som tu nebol. Bez nich by nebolo nič. Nikto mi tak nefandil ako rodičia. Tak zoberiem telefón a zavolám im každý deň, hoc na 30 sekúnd: "Ako sa máte? Ako je oco s tým chrbtom? A čo tie listy, už ste ich pohrabali?" Jednoducho sa o nich budem zaujímať. Takéto veci ma určujú ako človeka.
Priviedli ste ma k téme, ktorá nie je ľahká. Rozumiem, že môže byť únavné hovoriť o ťažkom období, ktoré ste zažili so synom Timotejom, ktorému diagnostikovali leukémiu. Ako sa má?
To je frajer. Najväčší frajer. Má sa dobre. Nebolo to úplne jednoduché, sme už nejaký čas po samotnej chemoterapii. Objavili sa nálezy na mozgu a na obličkách ako vedľajší účinok chemoterapeutických liekov, takže sme nemali priestor vydýchnuť, čo sa týka témy zdravia nášho syna. Sme vždy v očakávaní toho, odkiaľ príde ďalší kopanec, ale chlapec sa drží bravúrne. Je stále v ročníku, do ktorého nastúpil, nemusel prepadnúť a opakovať ho. Chodí na akordeón, je výborný v matematike. Vždy, keď môže, behá vonku, jazdí na bicykli, vládze.. Možno nie na sto percent, ale na to, čo všetko si odžil, vládze. A stále sa zaujíma o iných ľudí, zaujíma sa o zvieratá, zaujíma sa o dospelácke témy.
Foto:
photo by MAYO HIRC
Herec Ján Dobrík a Martin Nahálka v seriáli Vraždy v dolinách.
Môže to znieť ako klišé, táto otázka, ale má svoj zmysel: ako veľmi vás synova choroba zmenila?
(nádych) Neviem, či to bola zmena, alebo mi iba otvorila dvere, ktoré som v sebe nosil, ale boli do konkrétneho momentu zatvorené. Nedokážem si sám psychologicky diagnostikovať zmeny správania, ale rozhodne sa so mnou diali veci nepoznané.
Podobnú situáciu nezažíva len vaša rodina, takých príbehov je na Slovensku veľa. Každý je iný, no mám pocit, že je v nich spoločný motív, ako takým náročným obdobím prejsť. Viete ho pomenovať?
Nie. A už počas vašej otázky som sa chcel nadýchnuť na protiotázku: Áno? Tak mi ho povedzte. Ja som naň neprišiel.
Nie som rodič, je možné, že mám len predstavu, a možno úplne mylnú. Mám pocit, že je to spolupatričnosť, vzájomná blízkosť a podpora. Nechcem však, aby to skĺzlo do klišé.
Je to veľmi dôležité. Ale ani na oddelení detskej onkológie - a boli sme tam dva roky - som nepostrehol jeden jediný spoločný menovateľ toho úspešného, ako chorobou prejsť. Niekto môže byť spolupatričný, ale jednoducho nezvládne pohľad, ako sa mení jeho dieťa. Ako sa mení jeho tvár, vzhľad, nálady. To sú nepredstaviteľné údery, pritom ste stále iba rodič, ktorý sa pozerá na toho chlapca. Zmeny nálad boli u Timka také, že som ho nespoznával. Pol dňa pozeral do steny bez reakcie a druhého pol dňa bol na nezastavenie: otázka, otázka, otázka, otázka, jedlo, otázka, otázka. Najprv som mal úzkosť z toho, že je chlapec po liekoch úplne vypnutý, a druhú časť dňa som zase v duchu prosil: „Na chvíľku, prosím ťa, mlč, lebo si nepočujem vlastnú myšlienku!“ Nemôžete to povedať nahlas. Je to nepatričné, nepatrí to do mojej hlavy. Ale bolo to také intenzívne a aj toto boli moje myšlienky. A cítil som sa zle jednu polovicu dňa, aj druhú a potom prišla noc, keď som dúfal, že on aspoň zaspí. V tých lepších, ružovejších predstavách som dúfal, že zaspím aj ja, na detskom oddelení, na detskej onkológii v lete, kde je teplo, kde je skutočne dlho vidno, takže okolo pol druhej, pol tretej, keď sa mi trochu podarilo zavrieť oči, z izby číslo päť sa ozval detský plač, z izby číslo osem zase krik: Mami, prosím, nie, prosím! Keby existoval nejaký univerzálny návod, alebo jedno slovo, ktoré by komukoľvek pomohlo prejsť toto obdobie, okamžite by som ho všetkým rozprával. Navždy. Ale nepoznám ho.
Foto:
STVR
Herec Ján Dobrík (vľavo) a cestovateľ Martin Navrátil spoločne v šou Na správnej ceste.
K tejto téme ste už dostali veľa otázok. Je nejaká, ktorá ešte neprišla a túžite na ňu odpovedať? Čo by ste chceli povedať nahlas a doposiaľ nezaznelo?
Veľmi zaujímavé bolo, ako reaguje okolie. Ako reagujú kamaráti, rodičia. Teraz, keď sa na to pozerám z pohľadu priateľov a rodiny, je to jedno. Ak niekto cíti, že tam má okamžite utekať s veľkou pizzou a plyšákom, nech tak urobí. Nič nie je nepatričné a nič nie je správne či nesprávne. Čokoľvek, čo cítia ľudia okolo vás, nech spravia. Mám veľmi dobrého kamaráta, ktorý sa mi až neskôr priznal: „Ja by som sa tam rozlial na kolomaž, Jano. Nemohol by som sa pozrieť naňho ani tebe do očí, lebo by som to nezvládol. To je dôvod, prečo som tam nebol.“ A boli iní ľudia: Marek Geišberg v momente, ako sa to dozvedel, položil motorovú pílu, sadol do auta a prišiel do Bystrice za nami. Jedno aj druhé je správne, jedno aj druhé je podpora, jedno aj druhé je pochopiteľné. Hovorím o tom preto, lebo každý má právo zareagovať. Tu nie je zlá možnosť. Existuje iba možnosť, ktorú si ľudia majú právo vybrať, aby ochránili aj seba. Nedostával som často otázku, ako som vnímal reakcie môjho okolia. Tak poviem, že každú jednu som vnímal ako reakciu mojich priateľov.
Pýtal som sa, ako vás synova choroba zmenila ako človeka. Opýtam sa na poslednú vec k tejto téme: zmenila vás aj ako herca?
(dlhé ticho) Áno. Zmenila. Práve s Marekom Geišbergom som sa ešte pred tým, ako sa u nás doma toto stalo, rozprával. Skrátka ako dvaja otcovia niekde na pive, hovorili sme o herectve, lebo to my samozrejme robíme najradšej. A Marek sa ma opýtal: „A čo si myslíš, že si tí mladí herci predstavujú, keď majú na javisku interpretovať strach? Z akej vlastnej emočnej skúsenosti čerpajú? O čo sa boja? O peniaze, alebo o rodičov, o seba? Ja sa bojím o tie deti.“ Úplne primárne ma zmenilo, že som otec a vychádzam z toho. Viem si predstaviť krehké slovo tehotenstvo: tých deväť mesiacov, čo sa môže všetko pokaziť, a potom radosť, keď sa to celé podarí, a potom každý jeden deň, keď sa bojíte o toho chlapca alebo o dcéru. Už len to, že som otec, ma zmenilo ako herca a dalo mi oveľa väčší kôš emócií, ktoré dokážem používať. Čo sa nám potom stalo so synkom, je ďalší kôš, alebo iba podčiarknutie všetkých emócií, ktoré som mal možnosť získať a zažívať ako otec. Keď som prvýkrát po našej diagnóze išiel na javisko, mal som pocit, že to bude pre mňa psychohygiena a budem sa vedieť absolútne sústrediť na hru, na situácie, na charaktery. Prd! Ani náhodou. Nebol som prítomný, ospravedlňujem sa všetkým divákom v ten deň. Nemohli to vidieť, som profík, ale vnútorne som na javisku nebol ani sekundu. Tretí a poslednýkrát si zoberiem do úst Mareka Geišberga, ktorému som sa s tým priznal: „Počúvaj, vôbec sa to nepodarilo. Dúfal som, že ma to zachráni, aby som sa nezbláznil, ale ja sa asi budem musieť zblázniť, lebo som tam vôbec nebol prítomný.“ Povedal mi len: „A čo si čakal? Aký by si bol psychopat, keby si všetko vytesnil, hral nejakého Shakespeara a nemyslel na to, kde si bol posledné dva mesiace?“
Poslednou otázkou sa vrátim na úplný začiatok. Spomenuli sme Vraždy v dolinách a vašu postavu vyšetrovateľa, ktorý hľadá odpovede na otázky. Na ktorú otázku ste ju už našli a ste za to vďačný, a pri ktorej ste sa naopak naučili nechať priestor otvorený a odpoveď nehľadať?
(odmlka) Tak to je drsná záverečná otázka. Jednou z mojich otázok samému sebe bolo začať, alebo nezačať chodiť na terapiu. Dlho som si ju kládol a veľmi dlho som sa hanbil na ňu odpovedať. Teraz som odpoveď našiel a nemôže byť nič lepšie, ako keď človek chodí na terapiu. To je prvé, čo mi napadlo. Druhé, čo sa mi okamžite prehnalo hlavou, je: nepýtaj sa otázky, na ktoré sa bojíš počuť odpoveď.
Ján Dobrík sa narodil 9. januára 1985 v Banskej Bystrici a vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Trinásť rokov pôsobil v Žilinskom divadle, dnes je členom Slovenského komorného divadla v Martine. Televíznym divákom je známy zo seriálov Som mama, Vina, Klamstvo, Dotyk života, Červené pásky či Divoké kone. Aktuálne hrá hlavnú úlohu kapitána Petra Kapika v krimiseriáli STVR Vraždy v dolinách, ktorý režíroval Braňo Mišík, a spolu s Martinom Navrátilom moderuje cestovateľskú šou Na správnej ceste. Diváci ho poznajú aj z markizáckeho hitu Dunaj, k vašim službám. Je otcom dvoch detí.
© Autorské práva vyhradené
内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗