Možno prežije celé ľudstvo. Sonda Voyager nesie náš odkaz a blíži sa k rekordu, aký dosiaľ nikto nepokoril

Svetlo prekoná túto vzdialenosť za jediný deň. Ľudstvu to trvalo takmer polstoročie. Americká sonda Voyager 1 sa chystá dosiahnuť historický míľnik, ktorý odhaľuje nielen obrovské rozmery vesmíru, ale aj mimoriadny príbeh ľudí stojacich za jej vznikom. Kým niektorí z nich už nežijú, ich výtvor naďalej putuje medzi hviezdami. Nesie pritom poslednú fotografiu nášho domova, ktorú sám zhotovil, hudbu, zvuky prírody a pozdravy pre niekoho, kto ich možno nikdy nebude počuť.

V septembri 1977, keď z floridského Mysu Canaveral odštartovala americká sonda Voyager 1, nikto netušil, ako dlho bude jej cesta pokračovať. Mala pritom preskúmať Jupiter, Saturn a ich mesiace. Dnes, po viac než 49 rokoch, je najvzdialenejším objektom, aký kedy človek vyrobil. A čo viac: stále dokáže komunikovať so Zemou.

V stredu 18. novembra 2026 o 11.16 hod. a sedem sekúnd nášho času dosiahne podľa výpočtov americkej vesmírnej agentúry NASA vzdialenosť 25,902 miliardy kilometrov od Zeme. Prvýkrát v dejinách sa ľudský výtvor dostane jeden svetelný deň od svojej domovskej planéty.

Čo to znamená? Svetlo, najrýchlejší známy posol informácií vo vesmíre, potrebuje na cestu zo Slnka k Zemi približne osem minút. K Neptúnovej obežnej dráhe mu to trvá niekoľko hodín. K Voyageru už bude putovať celých 24 hodín.

Ak mu vedci zo Zeme vyšlú príkaz, na odpoveď budú čakať prinajmenšom dva dni. Nie preto, že by sonda pracovala pomaly, ale preto, že ani rádiový signál nedokáže prekonať obmedzenie rýchlosti svetla.

Je v tom pozoruhodný paradox: Voyager potreboval takmer polstoročie na prekonanie vzdialenosti, ktorú svetlo zvládne za deň. A pritom sa ešte ani len náznakom nepriblížil k inej hviezde.

Posledná fotografia domova, ktorá takmer nevznikla

Je 14. február 1990. Voyager 1 už dávno minul Saturn a vzďaľuje sa od planét slnečnej sústavy. Za sebou má viac než dvanásť rokov putovania vesmírom, počas ktorých poslal na Zem tisíce fotografií. Teraz dostáva nezvyčajný príkaz. Má sa ešte raz obrátiť smerom k miestu, odkiaľ odštartoval.

Za rozhodnutím stojí americký astronóm a popularizátor vedy Carl Sagan, ktorý už v roku 1981 navrhol, aby sonda zhotovila fotografiu Zeme z dovtedy nepredstaviteľnej vzdialenosti.

Jeho nápad však spočiatku nevyvolal nadšenie. Členovia misie sa obávali technických rizík, najmä poškodenia kamier pri ich nasmerovaní do blízkosti oslňujúceho Slnka.

Navyše museli rozhodovať, či má zmysel vynakladať energiu a úsilie na fotografiu, na ktorej Zem pravdepodobne nebude takmer vôbec viditeľná. Podľa NASA trvalo osem rokov a bolo potrebných šesť žiadostí, kým sa podarilo fotografovanie presadiť.

Napokon sa to podarilo. Voyager otočil kamery smerom k vnútorným oblastiam slnečnej sústavy a zo vzdialenosti približne šiestich miliárd kilometrov od Slnka zachytil niekoľko planét vrátane Zeme.

Na fotografii našu planétu takmer nemožno rozoznať. Je iba nepatrným svetlým bodom v jednom z pásov slnečného svetla rozptýleného optikou kamery. Jej obraz zaberá približne 0,12 obrazového bodu.

Napriek tomu, alebo práve preto, sa záber stal jednou z najznámejších vesmírnych fotografií v dejinách. Dostal meno Pale Blue Dot, v preklade bledomodrá bodka.

Sagan neskôr vo svojej rovnomennej knihe napísal slová, ktoré sa stali symbolom nášho postavenia vo vesmíre: „Pozrite sa znova na tú bodku. Je to tu. To je domov. To sme my.“

Foto: NASA/JPL-Caltech Fotografia Zeme tiež známa ako „Bledo modrá bodka“ (Pale Blue Dot), ktorú 14. februára 1990 zhotovila sonda NASA Voyager 1 zo vzdialenosti 6 miliárd kilometrov od Slnka. NASA pri 30. výročí opäť spracovala pôvodné dáta a zvýraznila Zem (na snímke)

Na tejto nepatrnej bodke sa odohrávali všetky ľudské dejiny. Vznikali a zanikali civilizácie, viedli sa vojny, rodili sa celé generácie. Z pohľadu sondy však nebolo vidieť hranice štátov, mestá ani oceány. Iba drobný svet strácajúci sa v temnote.

Fotografia vznikla len 34 minút pred definitívnym vypnutím kamier Voyageru 1. NASA sa rozhodla šetriť energiu a sonda už nemala navštíviť nijaké ďalšie planéty. Bol to jej posledný pohľad na domov, pohľad na miesto, odkiaľ vyštartovala od vzdialeného vesmíru.

V roku 2020 NASA fotografiu nanovo spracovala pomocou moderných postupov, aby lepšie vynikla Zem ukrytá v slnečnom svetle. Snímka pritom zostáva záznamom urobeným pred viac než tromi desaťročiami. Na túto fotografiu si zaspomínala aj Ann Druyanová, Saganova spolupracovníčka a manželka.

Vedci zostarli, ich sonda pokračuje

Príbeh Voyageru nie je iba príbehom pokroku v oblasti vedy a techniky. Je aj kronikou ľudí, ktorí mu zasvätili podstatnú časť svojho života.

Jedným z nich je americký astrofyzik Alan Cummings z Kalifornského technologického inštitútu Caltech. Dnes má 82 rokov a na misii Voyager pracuje od roku 1973, teda ešte spred štartu sondy.

K projektu sa pritom dostal nečakanou zhodou okolností. Ako opísal v rozhovore pre agentúru Reuters, pôvodne pripravoval experiment na meranie kozmického žiarenia pomocou výskumného balóna.

Ten však nepristál v severnej Kanade, ako vedci plánovali. Približne jedenapolkrát obkrúžil Zem, až sa napokon dostal na územie Sovietskeho zväzu, kde havaroval. Experiment bol zničený, no Cummings dostal ponuku pracovať na novom projekte Voyager.

Zdanlivý neúspech mu zmenil profesionálny život. „Misia Voyager bola chrbtovou kosťou mojej kariéry,“ uviedol v rozhovore. Údajom zo sondy sa venuje už 53 rokov.

Cummings považuje nadchádzajúci rekord predovšetkým za mimoriadny dôkaz technickej vytrvalosti. Ešte stále totiž dokážeme komunikovať so zariadením, ktoré vzniklo v ére, keď osobné počítače neboli ani bežnou súčasťou domácností.

Nie všetci priekopníci misie sa tohto okamihu dožili. Carl Sagan zomrel v roku 1996. Edward Stone, ktorý päť desaťročí viedol vedeckú časť projektu Voyager, zomrel v júni 2024 vo veku 88 rokov.

Stone kedysi označil rozhodnutie prijať vedenie vedeckej časti misie za najlepšie vo svojom živote. Zažil jej štart, prelety okolo obrovských planét, historické objavy aj vstup Voyageru do medzihviezdneho priestoru. Sonda však bude pokračovať ďalej aj v čase, keď už nebude žiť nikto z ľudí, ktorí sa podieľali na jej vytvorení.

Pozdrav pre mimozemšťanov, na ktorý mal český vedec päť minút

Voyager nesie niečo, čo nemá vedeckému výskumu pomáhať priamo. Je to odkaz ľudstva pre prípad, že by sondu v ďalekej budúcnosti objavila iná civilizácia. Na jeho palube je pozlátená medená gramofónová platňa s priemerom približne 30 centimetrov. Rovnakú nesie aj sesterská sonda Voyager 2.

Na platni sa nachádza 115 obrazových záznamov, hudba rôznych národov a období, zvuky vetra, dažďa či zvierat aj pozdravy v 55 jazykoch. Je to akási časová schránka, ktorá má neznámym nálezcom predstaviť život na Zemi.

Technici NASA v roku 1977 pripravujú platňu s obrazmi, hudbou a pozdravmi ľudstva
Foto: NASA/JPL-Caltech Technici NASA v roku 1977 pripravujú platňu s obrazmi, hudbou a pozdravmi ľudstva

Jej obsah pomáhal vyberať tím pod vedením Carla Sagana. Medzi pozdravmi nechýba ani čeština. A za jej prítomnosťou vo vesmíre sa skrýva prekvapivo jednoduchý príbeh.

V júni 1977 pracoval český jadrový fyzik Václav Otakar Kostroun na Cornellovej univerzite v USA. Jedného popoludnia mu zavolala kolegyňa s nezvyčajnou otázkou: Mohol by nahrať krátky pozdrav pre prípadných mimozemšťanov?

Mal na to len niekoľko minút. Kostroun sa cestou do nahrávacieho štúdia rozhodol pre vetu: „Milí přátelé, přejeme vám vše nejlepší!“ Dnes je jeho hlas súčasťou jedného z najvzdialenejších ľudských výtvorov v dejinách.

V lete 2026 ho po takmer polstoročí vyhľadali pracovníci Hvezdárne a planetária Brno. Vtedy 87-ročný vedec im porozprával, ako sa jeho krátky odkaz dostal na palubu oboch sond.

Podľa NASA môže zlatá platňa odolávať podmienkam medzihviezdneho priestoru viac než miliardu rokov. Nie je isté, že ju niekto niekedy objaví, ani to, v akom stave sa zachová.

Predstava je napriek tomu pozoruhodná. Ľudstvo vyslalo do vesmíru správu, ktorú možno nikto neprečíta. A ktorá môže existovať oveľa dlhšie než civilizácia, ktorá ju vytvorila.

Anketa

Ak by ľudstvo vysielalo nový odkaz do vesmíru, čo by na ňom podľa vás určite nemalo chýbať?

Celkovo hlasov: 10

Čo sa stane, keď Voyager prestane odpovedať?

Sonda už dávno nevyzerá ako plne fungujúce vedecké laboratórium z čias svojho štartu. Väčšina jej prístrojov je vypnutá a energie pomaly ubúda.

Naďalej však pracujú dva vedecké prístroje. Jeden skúma magnetické pole, druhý zachytáva plazmové vlny v medzihviezdnom priestore. Vedcom poskytujú informácie o prostredí, ktoré nemáme možnosť skúmať prostredníctvom iných sond tak ďaleko od Slnka.

Voyager 1 prekročil hranicu heliosféry už v auguste 2012. Opustil teda oblasť, v ktorej dominuje prúd častíc vychádzajúcich zo Slnka, a vstúpil do medzihviezdneho priestoru. Ani to však ešte neznamená, že úplne opustil slnečnú sústavu. Jej vzdialené oblasti siahajú omnoho ďalej.

NASA sa teraz snaží predovšetkým predĺžiť životnosť sondy. Postupne vypína jednotlivé zariadenia, aby jej zostalo dosť elektrickej energie na ďalšie merania a komunikáciu.

Podľa odhadov môže mať Voyager dostatok energie na vysielanie technických údajov ešte niekoľko rokov, za priaznivých okolností približne do roku 2036. Presný dátum jeho posledného signálu však nie je známy.

Keď raz prestane odpovedať, nebude to nevyhnutne znamenať koniec jeho cesty. Sonda sa bude aj naďalej pohybovať vesmírom, hoci o jej ďalšom osude už ľudia nemusia dostávať nijaké správy.

O 300 rokov ďalšia hranica, o desiatky tisíc iná hviezda

Hoci Voyager už preletel väčšiu vzdialenosť než akýkoľvek iný ľudský výtvor, v kozmickom meradle sa stále nachádza takmer na začiatku svojej cesty. Približne o 300 rokov by sa mohol dostať k vnútornej oblasti Oortovho oblaku, rozsiahlej predpokladanej oblasti ľadových telies obklopujúcich slnečnú sústavu.

Jeho prekonanie bude trvať ešte oveľa dlhšie. Podľa odhadov NASA môže Voyager potrebovať približne 30-tisíc rokov, aby preletel aj za vzdialené vonkajšie oblasti tohto oblaku.

A potom? Astronómovia vypočítali, že okolo roku 40 272 nášho letopočtu by sa mal Voyager 1 priblížiť k hviezde Gliese 445, ktorá sa dnes nachádza v súhvezdí Malého medveďa. Slovo "priblížiť" však v tomto prípade znamená niečo úplne iné než na Zemi.

Sonda bude od hviezdy stále vzdialená približne 1,7 svetelného roka. Svetlo by na prekonanie tejto medzery potrebovalo viac než rok a pol. Voyager, pohybujúci sa rýchlosťou približne 61-tisíc kilometrov za hodinu, by takúto vzdialenosť prekonával desiatky tisíc rokov.

Ďalšia budúcnosť sa už predpovedá oveľa ťažšie. Voyager sa bude pohybovať našou galaxiou a jeho dráhu budú postupne ovplyvňovať gravitačné účinky hviezd. Môže pokračovať milióny či miliardy rokov, ale nemožno zaručiť, že zostane nepoškodený alebo že niekedy stretne inú civilizáciu.

Práve tu sa vedecké výpočty stretávajú s predstavivosťou. Možno bude sonda ešte stále putovať galaxiou v časoch, keď už nebudú existovať dnešné mestá, štáty ani jazyky. Možno sa niekto raz pokúsi rozlúštiť zvláštne symboly na jej platni. A možno ju nikdy nikto nenájde.

Zem sa chystá poslať svojmu pútnikovi svetelný pozdrav

Historický rekord si chce NASA pripomenúť nezvyčajným spôsobom. V utorok 17. novembra po západe slnka vyzýva ľudí na celom svete, aby namierili mobilné telefóny, baterky alebo iné svetlá k nočnej oblohe a pomocou Morseovej abecedy vyslali tri písmená: VGR.

Foto: NASA/JPL-Caltech Grafika znázorňuje trojpísmenový volací znak misie NASA Voyager – VGR – vyjadrený v Morseovej abecede.

Ide o volací znak misie Voyager. NASA dokonca pripravila internetovú aplikáciu, ktorá dokáže požadovanú sekvenciu svetelných zábleskov vytvoriť automaticky.

Nie je to skutočný pokus o komunikáciu so sondou. Svetlo z bežnej baterky Voyager nezachytí. Je to symbolické gesto ľudí, ktorí si chcú pripomenúť, ako ďaleko sa podarilo dostať technológii vytvorenej na Zemi.

Možno je však na celej udalosti najpozoruhodnejšie niečo iné. onda, ktorá kedysi dostala príkaz naposledy sa pozrieť domov, teraz pokračuje cestou, ktorej koniec už jej tvorcovia neuvidia.

Na fotografii, ktorú zanechala, je Zem iba nepatrnou bodkou. A niekde za hranicami slnečnej heliosféry sa od nej ďalej vzďaľuje zariadenie nesúce obrazy nášho sveta, ľudské hlasy a jednoduché želanie všetkého dobrého.

Za takmer polstoročie sme sa dostali iba jeden svetelný deň od domova. Vesmír je však taký obrovský, že možno budú potrebné ešte celé veky, kým sa náš najvzdialenejší posol ocitne skutočne blízko iného hviezdneho sveta.

© Autorské práva vyhradené

内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

把喜欢的内容,留在你的新标签页。

打开我的订阅