Anna a Ester Geislerové: Otec nám šiel vo všetkom zlým príkladom
O Petrovi Geislerovi tu mnohí jeho priatelia hovoria ako o umelcovi s prenikavou inteligenciou. Bol však aj alkoholik, ktorý opustil manželku a deti. Ako to všetci zvládli?
Čo pre vás znamenali vaše ryšavé vlasy? Boli ste na ne pyšné alebo ste s nimi niekedy mali problém a túžili ste po inej farbe vlasov?
Anna: Zábavná otázka. Na základke neboli ryšavé vlasy veľmi populárne, pamätám si výkriky ako "Andulice - zrzavá palice", ale už keď som mala 14 rokov, hodilo sa to do filmu a potom už to nikto nekomentoval. Chvíľu to bolelo, ale potom som z toho ťažila.
Ester: Ja mám podobnú skúsenosť. Na základnej škole som si všímala, že chlapcom sa viac páčia blondíny, ja som bola navyše vysoká, biela, plochá - taká dosť zvláštna. Ale potom som začala robiť modeling a vtedy veľmi frčali ryšavky, tak sa mi sebavedomie zasa vyrovnalo. Ale od mamy a otca som počúvala, že som krásna, takže som nemala pocit, že byť ryšavá je mínus. Preto ma prekvapilo, čo ryšavá znamenala v otcovom živote.
Video
Sestry Anna a Ester Geislerové o ryšavých vlasoch. Keď bol náš ryšavý otec v kočíku, ľudia si odpľúvali: diablovo dieťa
Anna a Ester Geislerové
Zdroj: Pravda
Autor: Ivan Majerský
Dobre tušíte, prečo sa vás na to pýtam. Aj vo vašom filmovom dokumente Dve deci tušu je reč o tom, že váš otec Petr sa narodil ako ryšavé dieťa a prežíval to ako problém. Totiž jeho rodičia a neskôr aj svokrovci s tým mali problém. Hovoril vám o tom niekedy? Prečo to bol vlastne problém?
Anna: Bolo to dobové.
Ester: Mama rozprávala, že Judáš bol údajne ryšavý. To v ľuďoch prežívalo. Pamätám si, ako mi babička Róži, otcova mama rozprávala, že keď šla s otcom ako bábätkom v kočíku po parku, ostatné prechádzajúce ženy si pri pohľade na ryšavú hlavičku odpľuli: fuj, diablovo dieťa. Vraj sa to tak robievalo.
Anna: Neplatilo to len na nášho otca, ale na ryšavcov obecne. Bola to znôška povier a príbehov...
Dnes je to celkom inak, ľudia s výnimočnou farbou vlasov sú zaujímaví.
Ester: Musíme sa podporovať. Ryšavci, spojme sa!
Anna: Hovorí sa, že všetci ryšaví ľudia majú nejaký spoločný gén, možno sme neandertálci a máme mamutie gény (smeje sa).
Foto:
Total HelpArt
Japanológ Peter Geisler s dcérou Ester.
Čo výnimočné okrem ryšavých vlasov ste zdedili po svojom otcovi?
Ester: Každý niečo. Aňa sa vie veľmi dobre hrať so slovami, písať, básniť, to bolo blízke otcovi. Ja mám zasa bližšie k fotografii, našla som sa v jeho snímkach, kde som videla, že pracuje viac konceptuálne, robil viac expozícií, ktoré vidno aj v našom dokumente. Lela skvele kreslí a maľuje, to máme po oboch rodičoch. Ale všeobecne máme asi po otcovi vnímanie krásy.
Anna: Asi citlivosť, s ktorou otec bojoval. Citlivosť ho v živote veľa stála. Mal dosť sarkastický humor, vždy hovorieval, že sa nám snaží ísť vo všetkom zlým príkladom. Je v tom veľký kus trpkosti, ale zároveň aj pravdy. O nás sa naozaj nedá povedať, že by sme boli neambiciózne či prehnane skromné, celkom sa bijeme za to, čo robíme, máme to rady, baví nás tvoriť a komunikujeme to cez umenie svetu, čo jemu šlo ťažko. Aj so svojou závislosťou to prehnal a dal nám zlý príklad, takže pre nás tým zlým príkladom urobil veľmi veľa.
Foto:
Ivan Majerský
Sestry herečky Anna a Ester Geislerové pred fotografiou svojho otca Petra Geislera, o ktorom nakrútili film Dva deci tušu.
Aj vo filme zaznie, že jeho umenie často vychádzalo z niečoho negatívneho...
Ester: Skôr si myslím, že sa nevyhýbal v rámci tvorby témam, ktoré znejú negatívne - ako ničota, večnosť, zánik. Ale to ho len inšpirovalo.
Taktiež sa spomína, že mal zmysel pre ruiny a rozpadávajúce sa veci, rád vás vraj brával na také miesta. Pamätáte si na to?
Ester: Mal rád históriu, dokonca reštauroval nábytok. Mal rád staré predmety a upínal sa k nim, ale skôr Lelu a Aňu bral do starých domov.
Anna: Eťa si toto neužila, ale my sme mali sklony mať radi staré veci, domy, žili sme v dobe, keď... ako to povedať, aby to nebolo trestné... bolo veľa opustených domov, ktoré volali po záchrane. My sme často tie domy a predmety zachraňovali. Stávalo sa nám s Lelou, že sme boli na takej výprave a strašne sme sa vydesili, že sa k nám niekto pridáva a potom sa ukázalo, že to bol otec, ktorý bol práve na podobnej výprave. Boli to neuveriteľné stretnutia.
Foto:
Robert Hüttner
česká herečka Anna Geislerová
Ester: Možno je to tým, že za komunizmu, v 60. rokoch veľa ľudí veci ničilo, ničili vybavenie zámkov a starých domov, nevážili si to. Ale otec bol vzdelaný a veľa vecí zachránil, zreštauroval nábytok, robil aj intarzie, veľa o tom čítal, objednával si špeciálne hoblíky, vyrezával barokové rámy, bola to jeho láska.
Anna: Dokonca zachraňoval aj tie hoblíky a ponky. Keď sa objavil štýl Brusel a na scéne sa objavili plasty, ľudia sa v eufórii, že všetko bude nové, zbavovali starých vecí, zahadzovali ich.
Z filmu som pochopila, že otec vám celkovo doprial veľa slobody a voľnosti. Na čo dbal, k čomu vás viedol - k čítaniu, k literatúre, poézii?
Anna: Trval na angličtine, to bolo preňho absolútne dôležité. On ako japonológ nemal žiadne česko-japonské slovníky, tie vtedy neexistovali, musel sa japončinu učiť pomocou anglických a nemeckých slovníkov. Vtedy bol dosť problém nájsť učiteľa angličtiny, takže my s Lelou sme pri putovaní za učiteľom angličtiny nazbierali neuveriteľné zážitky. Obaja aj s mamou tvrdili, že je jedno čo, ale musíme niečo chcieť. To sa mi zdalo dlho bezobsažné či vážne, ale ak človek po ničom netúži, neformuje svoje usilovanie v živote, je všetko "rozplizlé". Ísť za niečím je fakt dôležité, to do nás rodičia zasiali.
Ester: Podpisujem sa pod to. Otec mi dával prekladať booklety pesničiek, chcel, aby som sa dívala na filmy s titulkami a všetko, čo si myslím, si mám automaticky prekladať do angličtiny.
Video
Sestry Anna a Ester Geislerové: V rodine máme vnímanie intimity dosť posunuté
Sestry Geislerové nakrútili otvorený dokument o svojom otcovi a celej rodine. Ester vraví, že sú zvyknuté byť otvorené. Anna dodáva: Keď poviete pravdu, oslobodíte sa.
Zdroj: Pravda
Autor: Ivan Majerský
Aké filmy ste pozerali?
Ester: Napríklad Hair, to bol náš veľký hit. Alebo som si prekladala texty Leonarda Cohena. Keď mi to zadal, mala som 12 či 13 rokov, poriadne som tým textom nerozumela, ale viem, že na tom ľpel.
Čí nápad bol nakrútiť o otcovi film?
Ester: Bol to taký postupný nápad. Najskôr mala byť výstava v galérii DOX (volala sa GAI-SU-RA, ako vraj Japonci vyslovovali meno Geisler - pozn. red.), na ktorej mal byť krátky film či video o otcovi, ale potom prišla Aňa so svojím heslom: viac je viac. Keď už niečo robíš, bolo by fajn robiť to za lepších podmienok. A potom sa k nám pridal producent Ondra Trojan a z menšieho dokumentu na výstavu sa stal celovečerný film. Som rada, že ide do kín.
Foto:
Total Help Art
Petr Geisler s dcérou
Film Dve deci tušu je veľmi úprimný. Nikdy ste neváhali, či byť až natoľko otvorené, keď je film určený verejnosti a nezostane len vo vašom domácom archíve?
Anna: Všetci si vďaka tomuto filmu uvedomujeme, že vnímanie intimity máme v rodine dosť posunuté. Sme zvyknutí o veciach dosť otvorene komunikovať, berieme to ako normu. Preto nám asi celkom nedochádza, že pre ľudí to je nezvyk. Zároveň každý individuálne v rámci rodiny má hranicu, za ktorú už nejde a neprekročí ju. Nekecala som do toho Ete, ale na začiatku sme si povedali, že sa nesmieme vyhýbať temným veciam. Ja veľmi nemám rada tie prehnane dojemné až sebadojímacie dokumenty, kde ľudia na niekoho spomínajú, aký bol bezchybný a ako im chýba. To je strašná nuda, nikdy človek nie je iba biely či čierny, niečo sa prelína.
Ester: Rozhodne sme nechceli robiť ďalší medailónik o umelcovi. Aj ja by som v niektorých témach ešte pokojne mohla ísť ďalej, ale zároveň by to bolo zbytočné a už by to nebolo len o otcovi. Všetci si to v niečom prirodzene postrážili.
Takže nikto z rodiny neváhal, že vo filme nechce byť?
Ester: 99 percent ľudí, ktorých sme oslovili, súhlasilo s veľkou láskou k otcovi. Len sme dávali pozor, aby tam neboli zbytočnosti. Pôvodne som tam chcela dať niektoré roztomilé historky z detstva Ane a Lely, ale nakoniec sme ich tam nedali. Plynulo to prirodzene, film skvele postrihal Vladimír Barák.
Dozvedeli ste sa vďaka filmu aj vy niečo nové, čo ste netušili?
Ester: To by bolo nadlho. Ani nie nové veci, skôr ďalšie vrstvy, pretože sme dlho "kutali". Mnoho vecí zostane aj tajomstvom, čo sa mi páči. Veľa vecí som tam nedala a budem si ich schovávať len pre seba, tak to má asi každý člen našej rodiny. Každý z nás má nejaké historky s otcom, ktoré zostanú len naše a je to fajn.
Foto:
Total Help Art
Malá Ester s otcom Petrom Geislerom.
Anna: Je to častá otázka a vždy hovorím, že tam nie sú nejaké šokujúce veci. Skôr o Eti som sa dozvedela niektoré veci, čo som netušila. Keď sme teraz cestovali autom, vravela som Eti: Bola výstava, katalóg, film a teraz to zavŕšime vydaním rozprávok, ktoré nám písal otec, keď sme boli malé. Eťa ešte nebola na svete, len ja a Lela. Rozprávky končili tým, že mama je tehotná. My sme sa ich rozhodli teraz vydať a aby Eťa neostala ohrdnutá a odsunutá bokom, dopísala som tam aj ju. Lela knižku ilustruje, vzala som aj brácha, aby tam zeditoval texty. A teraz to máme komplet - ako keď máte polievku, šalát, hlavné jedlo a prichádza aj tortička na záver. Rozprávky krásne uzatvárajú všetko, čo sme sa o ňom dozvedeli. Zrazu je to celé plastické - ako sa humorne vyjadruje v písanej češtine! Keď som si čítala korektúry knihy, prišlo mi to celé veľmi dojemné, ako sme otca "vyťažili" - preto mám pocit, že rozprávky sú taký dezertíček po jedle.
Spomínate Lelu. Tá vo filme z vás troch sestier hovorí najmenej. Nebolo jej to ľúto alebo to bol zámer, lebo ako výtvarníčka sa vyjadruje skôr obrázkami?
Ester: Úplne najmenej sa vyjadruje náš brat Felix, oni dvaja sú takí plachejší členovia rodiny. Mali sme natočených asi 18 hodín materiálu, ale nie všetko sa tam hodilo. Želala som si, aby vo filme bola akási esencia otca. Totiž na výstave GAI-SU-RA v galérii DOX sme sa pozreli do hĺbky jeho práce, trvala dva mesiace a bola rozložená na troch poschodiach, potom vznikla kniha, ktorá je akýmsi rozšírením jeho diela a hovoria tam teoretici. Máme rôzne formy, každá robí niečo a spoločne vytvárajú obrázok o otcovi. Možno to inšpiruje aj ďalších ľudí, aby sa pozreli na svojich rodičov.
Anna: Eťa je majster, čo? Ale ja vám odpoviem na vašu otázku: bolo jej to ľúto v istej chvíli. Ale Lela je naozaj plachá. Dúfala, že ešte niečo bude hovoriť, ale aj preto potom Eťa siahla do natočených materiálov a vybrala kúsok, kde Lela hovorí niečo dôležité a krásne. Že otec nás naučil mať veci rád tak, ako ich mal on. Pre mňa je to zásadné.
Ester: Dodám, že Lela hovorí, že náš film bude slúžiť ako spomienka na to, ako si nevážil svoj talent. Lela síce povie počtom slov málo, ale hovorí dôležité veci.
Foto:
Total Help Art
Věra Geislerová pred kaligrafiami svojho manžela Petra
Zaujalo ma, ako na konci filmu otcova druhá žena Andrea prezývaná Bublina povie, ako ju prekvapilo, že váš otec jej povie, že najradšej mal Věru, teda vašu mamu. Prizná to na kameru, aj keď ju do toho nikto nenúti.
Anna: My sme zvyknuté byť otvorené.
Ester: Všetci zrejeme.
Skvelé je, že všetci máte stále dobré vzťahy - aj vy s jeho druhou ženou.
Anna: Toto je fakt zaujímavé. Ľudia by si mali uvedomiť, že tým, že človek dobrovoľne zloží zbrane, ponúkne sa ako štít, odzbrojí aj vás. Vy potom nemáte na čo útočiť, čo dobýjať. Ľudia bežne majú problém priznať vinu, ale keď to človek urobí, oslobodí sa od nej. Kto sa s tým nevie vyrovnať, má problém. Cením si, že si to mohla schovať naveky pre seba, ale ona to povedala. Ktovie, ako to bolo, možno ju otec chcel len trápiť, ale je to dojemné.
Ester: Je výhoda, že od otcovej smrti už uplynulo 17 rokov, pozeráme sa na to s určitým odstupom. Krátko po smrti by sme možno všetci hovorili iné veci. Aj preto sa nám s tou témou pracovalo ľahšie.
Kedy ste sa dostali prvýkrát do Japonska?
Ester: V roku 2025. Nie že by mi nenapadlo cestovať tam aj predtým, keď som mala 18, mala som ako modelka ísť do Tokia s otcom. Mala som nápad ísť tam spoločne. Ale potom som dostala rolu vo filme Krev zmizelého, ktorý sa natáčal rok a z cesty zišlo. Inak ma Japonsko vždy lákalo.
Nebolo vám ľúto, že ste v Japonsku neboli práve s otcom? Bola by to možno iná cesta.
Ester: Trochu hej, ale človek v živote zažije kopec "čo by bolo keby"... Počas nakrúcania Krvi zmizelého som stretla svojho exmanžela a máme spolu dve krásne deti, takže to tak malo byť. Až vďaka dokumentu a veľvyslanectvu sme získali informáciu, že v novinách Yomiuri Shimbun sú dvaja otcovi bývalí kolegovia ochotní s nami hovoriť a že sa našli otcove články. Predtým som ich dlho hľadala, bolo to veľmi zložité.
Viete, čo v japonských článkoch písal? Dostali ste sa k ich prekladom?
Ester: Máme otcovu zložku, ale preložených máme asi len päť článkov. Máme aspoň prehľad, o čom sú. Pracoval v tom japonskom denníku 30 rokov, najskôr ako asistent, potom ako píšuci redaktor. Písal stĺpčeky - napríklad o Japoncoch žijúcich v Čechách alebo o Čechoch žijúcich v Japonsku. Okrem bežných vecí ako politické či ekonomické dianie si zobral nejakú českú raritu, napríklad o pijanoch absintu.
Anna: Alebo napísal veľký článok o céčkach, odfotil nás aj so susedkami, ako sme ovešané céčkami.
Ester: Písal aj o pive, o jedle, o všetkom možnom.
Anna: Raz sme preňho inscenovali typickú českú svadbu, ktorá ale bola falošná - bola som tam so svojím bývalým chlapcom, niekto hral moju mamu.
Ester: Preto ma lákalo dať jeho články preložiť, možno by sme zistili, že si aj vymýšľal v štýle filmu Chyť ma, ak to dokážeš. Veď to nikto nekontroloval, oni mu verili, texty mu neopravovali, čo mal dokonca pod článkami napísané. Možno by sme objavili tajomstvá, fantáziu mal bujnú.
Anna: Bol to autor, tvoril dielo, nebol rýdzo dokumentárny historik.
Ester: Jeden z tých článkov sa spomína vo filme - je o farbách a jeden článok je celý v knihe GAI-SU-RA.
Áno, práve tie farby ma zaujali - napríklad, že červená je farba javora a tuším kaligrafie?
Ester: Farba šuniku - to je tá červená pasta, do ktorej sa namáča kaligrafická pečiatka. Ginkgo je zasa žlté atď. Potom si spomínam na článok o súžití Japonca s Bulharkou, kde sa zaoberal partnerskými vzťahmi, krízou v manželstve, to bolo tiež zaujímavé.
Vraj sa Japoncom páčil zvláštny štýl písania vášho otca - spoznali, že je cudzinec, ale veľmi ich to oslovovalo. Na články mu chodilo dokonca 10 000 až 15 000 listov, to je neuveriteľné.
Anna: Na výstavu v galérii DOX sa prišiel pozrieť veľvyslanec, čítal si článok a prekvapil nás, keď povedal, že otec používal veľmi vznešenú japončinu. Bežný Japonec vraj také znaky ani neovládal. Môj syn študuje japončinu na vysokej škole a ja som si pozerala jeden vzácny slovník zo starožitníctva a nechápem, ako sa to dá naučiť. Je to také zložité - kombinácie tých znakov, výslovnosť, abeceda má 2000 kúskov, to je šialené!
Ester: Otcov doktor hovoril, že musel mať IQ nad 160.
Anna: To potom asi každý Japonec musí mať IQ nad 160.
Ester: Ale oni v tom vyrastajú, vidia to a počujú. Do filmu sa mi už nevošlo, ako on so svojím profesorom Novákom pre svoju doktorandskú prácu vymýšľal prekladateľský stroj. Vymýšľali vlastne niečo ako počítač cez dve miestnosti, ale už to nedokončili. Veľmi zvláštne.
Napadlo vám niekedy, že by ste sa tiež naučili kaligrafiu? Či už ako samouci ako váš otec alebo na nejakom kurze?
Ester: Len v rámci malej výstavy Amuse Bouche Geisler, ktorá bola ešte pred Doxom, tam sme mali workshopy kaligrafie s Česko-japonskou spoločnosťou. Bol o ne veľký záujem, hneď sa naplnili, tam som si to vyskúšala, aj Annin syn Bruno. Je to veľmi príjemné, pôsobí to ako meditácia. Inak pri tom dýchate, je to ako tanec, len na to nemám asi trpezlivosť. Je veľa vecí, ktoré ma bavia a lákajú viac, ale je to krásny zážitok.
Páčil sa mi váš nápad priniesť do Japonska otcove kaligrafie a opýtať sa ľudí na ulici, ako to na nich pôsobí. Čo všetko vám hovorili?
Ester: To, čo je v dokumente, je súhrnná pravda. Vzali sme kaligrafie, ktoré robili spoločne s Petrom Šálkom a sú trošku čitateľnejšie a ľahko prenosné, neniesli sme veľké otcove originály, ale menšie tlače. Aj tak ma prekvapilo, koľko ľudí to dokázalo prečítať. Rezonovalo to s nimi, pre mladých ľudí to bolo prirodzené, to ma potešilo. Niektoré otcove kaligrafie sú ťažšie rozlúštiteľné, ale vďaka výstave vieme, že sú ľudia, ktorí ich dokážu prečítať. Napríklad spolukurátor výstavy a japonológ Petr Holý vravel, že keby mu niekto povedal, že niektoré tie kaligrafie sú z 15. storočia, veril by tomu. Japonec vraj nespozná, že ich netvoril Japonec. A na to, že je to dielo samouka, je to úplne neuveriteľné.
内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗