Novembrový sen a dnešné stopy starej totality
Patrím k tým, čo si November 1989 všimli aj štrngali kľúčmi na námestiach. Neľutujem ani na sekundu.
Kto chce, vidí obrovské zmeny, ktorými odvtedy prešla naša spoločnosť. Väčšinou k omnoho lepšiemu. No nie všetko sa podarilo tak, ako sme si predstavovali. Kto by nám vtedy na námestí premietal, ako bude raz, temer po štyroch dekádach vyzerať fakultná nemocnica v centre Bratislavy, toho by sme vypískali ako starú štruktúru.
Videli sme sa rýchlo v spoločnosti úspešnejších krajín, dúfali sme, že sa rýchlo zbavíme toho negatívneho z dedičstva predchádzajúceho režimu, a čakali sme, že ekonomické zmeny pôjdu ruka v ruke s humanizáciou spoločnosti.
Teraz sa trend, naopak, otáča. NBS vo svojej analýze už priamo uvádza, že sa „Slovensko prestalo približovať k životnej úrovni EÚ“. Ekonomická politika vlád Roberta Fica má na tom rozhodujúci podiel. No nielen to. Čím viac sa vzďaľujeme od EÚ aj po iných stránkach, tým viac na ňu premiér útočí, kade chodí.
Najnovšie opäť vytiahol údajné sfalšované referendum o našom vstupe do Únie. Pochybujem, že podal i trestné oznámenie. Ako právnik o tejto povinnosti isto vie. Asi ako obyčajne len odvádza pozornosť, konšpiruje a stavia sa nad zákon. Kto si už pamätá, ako vtedy chválil výsledok referenda?
Video
Opozícia sa nepohodla. Chceli sa spájať, miesto toho si začali posielať odkazy
Ani iných symbolov komunistickej minulosti sa nám nepodarilo celkom zbaviť. Nájdeme ich po celej krajine. Nielen na východe – tam jeden dokonca nedávno pribudol. Áno, máme ich aj v Bratislave. Nasvietený Slavín je skôr symbolom ruskej imperiálnej politiky než pietne miesto padlých. A „progresívny“ bratislavský primátor ho naveľa-naveľa, aj to len na základe petície, len raz, na prvé výročie ruskej vojny na Ukrajine, aspoň nasvietil inými farbami.
Pred štyridsiatimi rokmi na hranici bratislavskej Petržalky ťažko dohrýzli pohraničné psy Hartmuta Tautza, 18-ročného študenta z NDR. Pohraničiari mu nepomohli. O deň neskôr zomrel na vykrvácanie. Napriek tomu má táto štvrť Námestie hraničiarov. Odoláva pokusom premenovať ho, čo i len vsunúť slovo „obetí“ do názvu. Hoci je dnes hranica, našťastie, už korzom.
Premiér sám často hrá na sentiment za starým režimom, dokonca začal spievať ódy na vládu jednej strany. Asi sa zhliadol v Číne. Iste, táto krajina urobila obrovský skok dopredu, napriek obmedzeným ľudským právam i demokracii ako takej.
No ich komunistická strana si zároveň dobre uvedomuje, čo pre ňu znamená obmedzená sloboda médií a politickej súťaže. Náš premiér už radšej nespomína, že tam zaviedli trest smrti za korupciu, a to nielen na papieri. A týka sa i vysoko postavených funkcionárov. U nás tresty koalícia, naopak, významne znížila. Vieme prečo. So všetkými dôsledkami pre našu krajinu.
Stopy dedičstva minulého režimu vidíme všade naokolo – každý podľa svojej senzibility, ale aj v subtílnejších prejavoch. Nedávno som dostal „predvolanie“. Pod hrozbou pokuty 500 eur som sa mal dostaviť na „vyšetrenie“ a priniesť doklady, ktoré som vlastne legálne ani nemohol získať. Ocitol som sa v časoch hlbokej totality.
Jazyk doby sa nezaprie. Žiaľ, nebol to kapric radového notára, ale všetko podľa zákona, posvätené najvyššou autoritou súdnej komisárky. Pred 37 rokmi som sníval o spoločnosti, kde pozvánka na dedičské konanie bude vyzerať humánnejšie. Dokonca, že sa začne vyjadrením úprimnej sústrasti.
© Autorské práva vyhradené
内容来自 Pravda- Menej vážne s Rasťom Piškom,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗