Emočná nakladačka: Vo filme Navždy na ostrove Tenerife záhadne zomrie dospievajúce dievča

Rakúsko-nemecký film Navždy nakrútila podľa vlastného scenára režisérka Sandra Wollnerová (narodila sa v roku 1983 v Rakúsku), ktorá pracuje úspornou metódou modernej lyriky - poetickými obrazmi vyvoláva nálady a pocity.

Birgit Minichmayrová vo filme Navždy.

Príbeh skôr ohmatáva, než by niečo dokazovala. Tento postup, založený na intuícii, si vyžiadal samotný námet: ide o záhadnú smrť dospievajúceho dievčaťa, ktoré trávilo posledné hodiny života s priateľom. Neobjaví sa však polícia ani vyšetrovatelia, ako to býva v detektívke, autorka skúma predovšetkým intimitu, situáciu v rodine, následky tragédie v najhlbšom súkromí.

Samotnú Jessie, ktorá zomrela v období plnom lásky a snov, spozná divák iba letmo, chvíľu ju sleduje v domácnosti, kde žila s mamou Ellou a malou sestrou Melli. Jednej noci sa Jessie vytratí z domu so svojím priateľom Luxom, prežijú krásnu noc a svitanie, vystúpia na plochú strechu vysokého domu, vítajú ranné slnko, fotia sa. Potom už kamera sleduje len pohľad zhora do korún košatých stromov v priestore pred domom. Husté koruny vyzerajú ako náruč. Nie je jasné, čo sa presne stalo, ale dievča je mŕtve.

Krása jatrí

Režisérka postavila svoj film na kráse. Díva sa na svet očami mladého, nadšeného človeka, ktorý vidí všetko až dupľovane krásne. A potom očami nešťastného človeka, ktorého sa krása netýka a len ho jatrí: ako to, že niekto milovaný zomrie, a svet sa nezmení? Príroda sa ďalej predvádza v celej svojej nádhere a k ľudskému žiaľu je ľahostajná. Aká nespravodlivosť!

Práve toto Wollnerová zdôrazňuje vo filme Navždy. Ponúka pohľady na nezmenený ľahostajný svet. Kamera zotrváva dlho v jednom zábere, pozerá až zhypnotizovane na detail či panorámu, opakuje videné. V tej strnulosti a duplicite je otázka aj výčitka: to všetko tu zostalo a ona je preč. Je to skrátka krásno-strašný svet bez Jessie.

Vníma to tak najmä mama Ella, ktorá chce pred bolesťou ujsť na ostrov Tenerife, kde kedysi spolu boli. Na cestu zoberie aj mladšiu dcéru Melli a priateľa Jessie, tínedžera Luxa, na ktorého padá podozrenie, že práve on neuchránil priateľku pred smrťou. Uplynul rok, všetci dúfajú, že sa stane zázrak a na exotickom ostrove sa posilnia, že sa im uľaví, že niečo pochopia. Stav sa však nemení. Nádhera prírody je ešte mocnejšia, ale aj boľavejšia. Všetko je smutné ako oni. Ešte aj slnko nad Tenerife visí ako nudná zlovestná guľa, priezračné more sa nezmyselne trbliece a sukulenty, rastúce na sopečných útesoch, pôsobia tak osamelo, až srdce trhá. Všade clivota. Tento pocit sa režisérke podarilo vyjadriť naozaj majstrovsky.

Plač i smiech

Naša skupinka sa snaží správať normálne, ale ešte sa to nedá. Všetci traja sú zmätení, rozpačití, od smiechu nemajú ďaleko k plaču. Aj toto kolísanie nálad a bolesť, ktorá bráni uvoľniť sa, dostala do filmu režisérka čistou filmovou rečou. Dostala ju tam vlastne cez tú krásu, ktorá je odcudzená a vôbec nepomáha tak, ako Ella pôvodne dúfala.

Je to po remeselnej stránke úžasné, no nie každý divák je na taký štýl naladený. Mnohí by možno uvítali trocha akčnejší dej. Odpoveď na otázky, čo sa to vlastne stalo, aká bola Jessie, ako zomrela? Dialógy sú veľmi úsporné, veľa toho neprezradia, herci toho veľa nenahovoria, no herecké výkony aj tak stoja za to. Mamu Ellu hrá úspešná rakúska herečka Birgit Minichmayrová, ktorú poznáme z filmov Biela stuha alebo Parfum - Príbeh vraha. Jej tvár je veľmi výrazná a svojej mlčanlivej roly sa zmocnila paradoxne výrečne.

Výborne hrá aj malá Lotte Shirin Keilingová, ktorá stvárnila mladšiu sestru mŕtvej Jessie - Melli. Je na nej vidno, ako si dieťa vôbec nevie poradiť so smrťou sestry. Práve ona posunie však dej.

Strach prehluší bolesť

Keď už sa zdá, že sa naozaj nič nestane, režisérka Sandra Wollnerová spustí zaujímavú akciu. Malá Melli objaví na ostrove dievčatko, ešte menšie než ona, ktoré sa niekomu stratilo a Melli sa ho ujme. Napokon sú stratené obe a medzi dospelými nastane zmätok, hľadajú stratené dievčatá. Priestor okolo hotela je nekonečný, obavy rastú. A tu vlastne najsilnejšie prejavila režisérka svoje schopnosti – to, čo by sa v bežnom filme riešilo banálne, ako napínavé pátranie, nakrútila s noblesou a nezvyčajnými prostriedkami.

Ukáže sa nám celkom zmenený obraz rodiny, ktorú sledujeme. Najprv nastane mobilizácia síl, akčný pohyb a potom príde radosť. Už zasa sú vo štvorici, hoci len na chvíľu, zasa cítia krásu a zmysel všednosti. Pomáhajú. Odrazu už niet toľko miesta na vlastný smútok, lebo aj iní majú problémy. Treba sa ich ujať. Vznikajú nové vzťahy, rodia sa nové spomienky, nové príbehy. Prehlušia nihilizmus žiaľu.

Emočná nakladačka

Rakúsko-nemecká psychologická dráma Navždy získala v roku 2026 viacero ocenení. Napríklad jednu z Hlavných cien na festivale v Cannes a na Art filme v Košiciach hlavnú cenu Modrý anjel za najlepší hraný film. Je medzi filmami, ktoré majú byť nominované na Oscara v kategórii zahraničných filmov. Film Navždy má dobré odborné hodnotenia, ale rozplývajú sa aj diváci. Píšu o emočnej nakladačke, ktorá je realizovaná s citom, ale bez sentimentality. Film nevyvoláva slzy, skôr preberá intelekt a prehlbuje vnímanie.

Režisérka dokázala zviditeľniť emócie, stav utrpenia. No aby si film získal širšie publikum, musel by byť jeho príbeh obnaženejší. Aj samotná smrť dievčaťa zostane do konca obostretá tajomstvom. Nie je to však detektívka, ako sme už predoslali, je to psychologická dráma, ktorá má iné priority. Kto tento princíp prijme, bude sa zo smutného filmu možno aj tešiť, pookreje a bude mu to Navždy vŕtať v hlave.

HODNOTENIE PRAVDY: 3 hviezdičky z 5

Navždy / Rakúsko, Nemecko 2026 / r. Sandra Wollnerová, h. Birgit Minichmayrová, Tristan Lopez, Lotte Shirin Keilingová, Carla Hüttermannová, Naomi Elia Richardová, Raphael Ghobadloo, Elias Esser, Knut Berger, Eva Weißenbornová

内容来自 Pravda - Správy,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

把喜欢的内容,留在你的新标签页。

打开我的订阅