On bol ,,gadžo" z východu, ostatní rozmaznaní ,,Blaváci". Jednou kľučkou otrávil celú generáciu obrancov
Patril k najvýraznejším postavám Slovana Bratislava v 90. rokoch. Obrancovia vedeli, akú kľučku urobí, no spravidla mu aj tak naleteli a váľali sa po zadkoch. Získal federálny aj slovenský titul, zahral si proti Realu Madrid či AC Miláno.
Pavol Gostič sa takto tešil z gólu v zápase Slovana s Dunajskou Stredou v roku 1994.
Legendárny Pavol Gostič vo štvrtok oslávil 60. narodeniny. Na veľký futbal spomína rád, ale späť by sa už nevrátil.
Keby ste uňho hľadali vitrínu plnú trofejí a majstrovských medailí, pravdepodobne by ste nepochodili. Bývalý útočník Slovana Bratislava totiž väčšinu pamiatok na svoju kariéru rozdal. Vrátane medailí za tituly, ktoré s belasými získal.
V pamäti má však stále množstvo príhod. Niektoré sú úsmevné, iné menej. O svojich futbalových rokoch hovorí otvorene, bez prikrášľovania. Dokáže pochváliť bývalých spoluhráčov, ale aj priznať vlastné prešľapy.
Sympatický východniar dnes pôsobí v mládežníckom klube SDM Domino Bratislava, kde už dlhé roky pracuje. Vo štvrtok mu tam pripravili prekvapenie v podobe oslavy.
Práve v bratislavskej Trnávke ho dnes možno stretnúť najčastejšie. Stará sa o futbalové ihriská, trávniky a venuje sa dorastencom. Medzi dospelých trénerov sa nikdy nehrnul.
,,Mám sa naozaj výborne, nemám sa na čo sťažovať. Robím to, čo ma baví. Pracujem s deťmi v bratislavskej Trnávke, kde ich máme vyše 500. Niekedy sa naozaj treba obracať.
Starám sa tiež o hracie plochy, o klub, okrem toho trénujem aj tunajšiu devätnástku. Vždy ma to ťahalo k mladým, mužov som trénovať nechcel," vravel nám pred pár rokmi.
Mama plakala, on neskôr tiež
Pavol Gostič sa narodil v Stropkove, meste, ktoré vychovalo viacerých slovenských reprezentantov. Futbalovo v ňom vyrástli aj Bohumil Andrejko, Jozef Kožlej, Ľubomír Reiter, Róbert Špilár, Juraj Čobej či Rudolf Pich.
S futbalom začínal ako jedenásťročný. Neskôr sa dostal do mládežníckych výberov východného Slovenska i Československa a o talentovaného útočníka začal byť záujem.
Už ako sedemnásťročný nastupoval za mužov Stropkova. Jeho talent bol neprehliadnuteľný, lákať ho začali väčšie kluby, medzi nimi Tatran Prešov, Vítkovice či Slovan Bratislava.
Gostič však mal pri rozhodovaní jednu výhodu. Od detstva fandil belasým, jeho veľkým vzorom bol Marián Masný. Na stenách detskej izby mal nalepené jeho plagáty.
Do Slovana napokon prestúpil v roku 1985, hoci Bratislavčania v tom čase pôsobili iba v druhej najvyššej súťaži. ,,V jeden deň prišiel Slovan a to sa už veru nedalo odmietnuť. Ale na prvú ponuku som im nekývol, poslal som ich preč, veď toľko mi núkali aj inde. Potom prihodili 20-tisíc korún a bolo," spomínal so smiechom tento výnimočný útočník.
,,Keď som mame povedal, že na druhý deň cestujem do Bratislavy, dlho plakala. Viete, to nebolo ako dnes, keď sa do Stropkova dostanete za necelých šesť hodín. Vtedy nám to pripadalo, akoby som šiel na opačný koniec sveta. Spočiatku som chodil domov vlakom, potom na škodovečke. Nuž, riadne to trvalo," vravel pre Športweb.
Začiatky v Bratislave neboli jednoduché. Býval pod starou tribúnou Tehelného poľa spolu s Dušanom Tittelom a Ladislavom Peckom. Na prostredie veľkého mesta si zvykal niekoľko mesiacov.
A chvíľu trvalo aj to, kým si našiel miesto v kabíne. ,,Pod tribúnou to všeljako vyzeralo, dnešné hviezdy by ste tam asi nedostali. Aj som si chvíľu zvykal, viacráz poplakal do vankúša, niekoľko mesiacov trvalo, kým som sa usadil," obhliada sa za svojimi začiatkami v Bratislave.
,,Predsa len, bol som mladý chlapec z východu, aj som zaťahoval po našom. Keď som prišiel do kabíny, našli sa aj takí, ktorí sa na mňa pozerali ako na gadža z východu. A ja zasa na nich ako na rozmaznaných Blavákov. Dnes sú z nás veľkí rodinní priatelia," dodáva.
Bicykel, na ktorý sa druhí pripravovali týždeň
Gostič bol rýchly a výbušný typ, veľmi nepríjemný v osobných súbojoch. Najmä preto, že pri hre jeden proti jednému dokázal využiť aj malý priestor.
Jeho najznámejšou zbraňou sa stal takzvaný ,,bicykel". Kľučka spočívajúca v opakovanom prekračovaní lopty, po ktorej nasledovala prudká zmena smeru. Pre fanúšikov Slovana to bola jedna z najvýraznejších futbalových spomienok na začiatok 90. rokov.
Samotný Gostič pritom tvrdí, že na tejto finte nebolo nič zázračné. Naučil sa ju ešte v Stropkove. Zásluhu na tom mal tréner Marián Semančík.
,,Jeho tréningy spočívali v tom, že sme loptu viedli po šírke ihriska a prekračovali ju. Akosi sa mi to vrylo do mozgu a začal som to používať aj v zápasoch. A na môj dušu, akosi mi to aj fungovalo."
Táto finta sa dá previesť v rôznych variáciách - raz z jednej, inokedy z druhej strany, loptu môžete obkročiť dva aj trikrát. A tak mu prischla prezývka bicykel. ,,Dodnes ma tak niektorí volajú," usmieva sa.
,,Veru, v Slovane boli rýchlejší hráči ako ja, Pecko i Pišta Maixner nemali páru, no ja som bol veľmi výbušný, rýchly pri štarte z miesta a to sa ťažko bránilo. Zavše som započul, že súper sa na moju kľučku pripravoval celý týždeň a potom prišiel zápas a bum - v tretej minúte penalta."
Pokutové kopy sa stali neoddeliteľnou súčasťou jeho futbalovej povesti. Gostič dokázal v penaltovom území vyprovokovať obrancov k zákrokom, na ktoré rozhodcovia reagovali odpískaním jedenástky. Loptu si potom často postavil Peter Dubovský.
Foto:
ARCHÍV TASR
Pavol Gostič v súboji Slovana na ihrisku Nitry.
Nie vždy však išlo o jednoznačné fauly. S odstupom rokov to priznáva aj samotný oslávenec.
,,Na mnohé nie som hrdý. Stalo sa, že som zacítil malý kontakt a šiel na zem. Ťažko sa to hodnotí, človek má isté veci a pohyby zafixované, ale mám pocit, že dnes by som bol čestnejší. Aj chlapcov vediem k tomu, aby si fauly nepýtali a keď sa dá, hrali radšej ďalej."
Na jeden zápas proti pražskej Sparte si spomína obzvlášť dobre. V prvom polčase získal pokutový kop, ktorý však Slovan nepremenil. Po prestávke prišiel podľa jeho slov ďalší jednoznačný zákrok, ale rozhodca Marko už nepískal.
,,Chápem, dve penalty sa proti Sparte odpískať jednoducho nemohli. Zápas som nakoniec ani nedohral. Súperov obranca ma vyťahal za ucho a vravel: Mladý, nesimuluj. To bolo na mňa príliš, kopol som ho, schytal červenú kartu a šiel pod sprchu."
Galis im dovolil aj cigaretu
Hoci do Slovana prišiel už v polovici 80. rokov, jeho najúspešnejšie obdobie sa začalo po návrate z vojenskej služby v Dukle Banská Bystrica.
Belasí postupne vybudovali mužstvo, ktoré v československej lige dokázalo konkurovať Sparte Praha a ďalším silným českým klubom.
V sezóne 1991/1992 získali titul majstra Československa. Gostič k nemu prispel ôsmimi ligovými gólmi. O dva roky sa stal so Slovanom aj historicky prvým majstrom samostatného Slovenska. V tíme pôsobili Alexander Vencel mladší, Dušan Tittel, Ladislav Pecko, Vladimír Kinder, Ondrej Krištofík, Jaroslav Timko či Peter Dubovský.
Toto mužstvo nevzniklo zo dňa na deň. Mnohí hráči spolu nastupovali niekoľko sezón a postupne sa vytvorili automatizmy, ktoré boli pre jeho hru charakteristické. Dôležitú úlohu zohral tréner Dušan Galis. Gostič na neho spomína ako na človeka, ktorý vedel hráčov podržať, no zároveň dokázal jasne určiť hranice.
,,Bol to skvelý tréner, v tom čase sa vrátil zo Španielska, na tú dobu bol mimoriadne progresívny. Bol k nám priateľský. Keď videl, ako si za autobusom poťahujeme z cigaretky, hneď kričal, aby sme ju nezhasínali. Aj na sústredení v Tatrách nám čo-to dovolil - po tréningu sme si tiež bafli, jediné, čo nám pripomínal, bolo, aby sme neliezli von a neprechladli."
,,Ani z futbalu nerobil veľkú vedu, dal nám pokyny, ale zároveň nechával voľnosť. Za socíku to bolo iné. Keď som prvýkrát prišiel do Slovana, vítal ma tam tréner Zachar - viete, ako som bol rád, keď som odchádzal na vojenčinu do Banskej Bystrice?"
Aj Galis však vedel zvýšiť hlas. Keď sa Gostič vrátil z Dukly, chcel od trénera uistenie, že s ním počíta do základnej zostavy. Na lavičke totiž sedieť nemienil. Tréner sa ho vraj iba opýtal, či má podpísanú zmluvu. Keď prikývol, poslal ho do šatne. Gostič pochopil, že ďalšia diskusia je zbytočná.
Päťdesiat záujemcov o lístky
Na začiatku 90. rokov mal Slovan mužstvo, ktoré sa dokázalo postaviť aj európskym veľkoklubom. Na jeseň 1991 narazil v Pohári UEFA na Real Madrid. V Bratislave prehral 1:2, hoci Peter Dubovský v druhom polčase vyrovnával. V odvete na štadióne Santiaga Bernabéua uhrali belasí remízu 1:1.
O rok neskôr, už ako československý majster, sa Slovan prebojoval cez Ferencváros Budapešť do druhého kola Ligy majstrov, kde ho čakalo AC Miláno.
Taliansky klub mal v kádri Franca Baresiho, Paola Maldiniho, Marca van Bastena, Franka Rijkaarda či Jeana-Pierra Papina.
V októbri 1992 prišlo na Tehelné pole približne 36-tisíc divákov. Domáci prehrali jediným gólom Maldiniho 0:1. V odvete na San Sire už bol rozdiel výraznejší - Milánčania triumfovali 4:0.
Práve zápasy s talianskym veľkoklubom považuje Gostič za jeden z vrcholov kariéry. ,,V tom čase to bol suverénne najlepší klub na svete. Van Basten, Rijkaard, Baresi, čo meno, to pojem. A my sme s nimi doma odohrali fajn partiu. Viete, koľko ľudí mi vtedy písalo zo Stropkova, aby som im zohnal lístky na zápas? Hádam aj päťdesiat. Autobus by som naplnil."
,,Rád spomínam aj na duely proti Realu Madrid, odtiaľ mi zostala aj spomienka - dres kapitána Chenda. Ale doma nedržím žiadnu zbierku, všetko som rozdal, vrátane majstrovských medailí. Nepotrebujem materiálne veci, spomienky mi zostali v hlave," prízvukuje.
V reprezentácii sa Gostič výraznejšie nepresadil, pripísal si len dva oficiálne štarty. Bol však pri prvom domácom vystúpení národného tímu po vzniku samostatného štátu. V apríli 1994 nastúpil na Tehelnom poli proti Chorvátsku, Slovensko vyhralo 4:1.
Dubovský bol najlepší. Na ,,Dubák" nereagoval
Osobitné miesto v Gostičových spomienkach patrí Petrovi Dubovskému. Keď mladý talent prišiel do prvého mužstva Slovana, spoluhráči pomerne rýchlo pochopili, že ide o mimoriadneho futbalistu.
Na ihrisku mal výbornú techniku, prehľad aj schopnosť rozhodovať zápasy. V kabíne však podľa Gostiča nepôsobil ako namyslená hviezda. ,,Páni, to bol futbalista. Rýchlo sme zistili, čo všetko dokáže. Mal osemnásť, ale ani bránku sme mu už nedovolili nosiť," zaleskne sa mu v očiach.
,,Mal na to, aby sa presadil v Reale Madrid. Možno odišiel priskoro. Bol svojský, písali o ňom, že je neprístupný, ale v kabíne to tak nebolo, so všetkými skvele vychádzal. Pravda, mal občas svoje maniere. Keď sme naňho zakričali Dubák, tváril sa, že nepočuje, ale na Petríka reagoval - ihneď vykúzlil široký úsmev."
Dubovského tragická smrť v júni 2000 mimoriadne zasiahla celý slovenský futbal. Gostič si okolnosti, za ktorých sa o nej dozvedel, pamätá dodnes.
,,Dodnes ma strašne bolí, čo sa stalo. Pár dní pred jeho tragickou smrťou nás, bývalých spoluhráčov, zavolal na Zlaté Piesky. Celé poobedie sme tam spolu blbli, zabávali sa, hrali tenis. Potom šiel na tú nešťastnú dovolenku. Sedel som v aute, keď v rádiu hlásili, že v Thajsku tragicky zahynul. Musel som ho ihneď odstaviť. Neskutočne ma to vzalo."
Dubovský vo štvrtok gratuloval Gostičovi z futbalového neba, iný parťák z útoku, Jaroslav Timko, však prišiel osobne. Bol to muž, ktorý vedel strieľať góly, zároveň sa však staral aj o čiernu robotu. Spoluhráčom vytváral priestor, nabiehal za obranu a svojou fyzickou pripravenosťou výrazne pomáhal mužstvu.
Gostič tvrdí, že nikdy nemal problém s tým, keď góly strieľali iní. Aj keď im často pripravoval príležitosti. Po rokoch zostali s Timkom veľkými priateľmi, stretávajú sa aj pri zápasoch bývalých futbalistov Slovana.
Timko mu pri príležitosti šesťdesiatky odkázal, že si ho váži nielen ako futbalistu, ale predovšetkým ako človeka.
Futbal skončil. A prišli problémy
Po odchode zo Slovana pôsobil Gostič v Košiciach, Interi Bratislava, Petržalke a Dunajskej Strede. Zranenia ho postupne pripravovali o možnosť pokračovať na najvyššej úrovni. Problémy mu spôsobovali najmä triesla.
Na sklonku kariéry absolvoval skúšku v izraelskom Hapoeli Be'er Ševa. Podľa vlastných slov sa mu darilo, prestup sa však neuskutočnil. Skúšal šťastie aj v Admire Wacker.
Video
Fair Play - Postup do B-divízie ako úspech? Je to povinnosť
Najnovšia futbalová súťaž pre reprezentácie oslavuje piate narodeniny. Slovenský futbalový tím si však s Ligou národov príliš veľa radosti neužil. Zverenci Vladimíra Weissa st. majú tento rok tretí pokus na to, aby sa vrátili späť do "béčka." ,,Postup do B-divízie ako úspech? Je to povinnosť," povedal v relácii Fair Play redaktor Športwebu Michal Zeman.
Keď skončil s vrcholovým futbalom, ešte približne štyri roky nastupoval v nižších rakúskych súťažiach. Na zápasy dochádzal cez víkendy.
Ani prechod do bežného života nebol jednoduchý. Dlhé roky fungoval podľa pevného režimu - tréningy, zápasy, regenerácia, sústredenia. Zrazu sa musel rozhodnúť, čím sa bude živiť.
V rozhovore pre Sportnet priznal, že obdobie po skončení kariéry zvládal ťažko. Mal približne 33 rokov, dovtedy bol zvyknutý na pravidelný príjem a profesionálne športové prostredie. Pomohla mu manželka, rodina a viera v Boha.
Po čase sa zamestnal v záhradníckej firme. Práca ho bavila, pretože mal blízko k prírode a starostlivosti o záhradu. Popri nej pokračoval vo futbale ako tréner mládeže. Pôsobil aj v Slovane, kde viedol mladých hráčov. Neskôr zakotvil v Domine Bratislava.
Priznáva, že vychovávať deti nie je jednoduché. Svoje skúsenosti získaval aj pri vlastných synoch. ,,Nie, ani z jedného nie je futbalista, hoci to obaja skúšali a prešli aj mojimi rukami. Na staršieho som bol dosť prísny, aj mi to bolo potom ľúto. Raz som sa mu za to ospravedlnil, pri mladšom som to bral s väčšou rezervou," vravel nám.
,,Vidíte, človek sa učí aj na vlastných deťoch. S hráčmi dnes chcem byť kamarát. Nie je problém byť prísny, no najdôležitejšia je dôvera. Aj keď zvýšim hlas, aby som nabudil kabínu, moje srdce zostáva pokojné."
K súčasnému futbalu má viacero výhrad. Prekážajú mu časté zmeny v mužstvách, tlak na okamžité výsledky aj rastúci vplyv peňazí. Sám však zdôrazňuje, že dnešným profesionálom ich zárobky nezávidí. Vie, aké náročné je presadiť sa a ako rýchlo sa môže športová kariéra skončiť.
Čo nemám, nechýba mi
Gostič má dnes dom v Tomášove, byt v Bratislave a prácu, ktorá ho napĺňa. Rád sa venuje záhrade a starostlivosti o futbalové ihriská. Zo Slovana odišiel pred viac ako tridsiatimi rokmi, ale s bývalými spoluhráčmi zostáva v kontakte.
Futbal už dávno nie je jedinou vecou, okolo ktorej sa točí jeho život. A sám tvrdí, že by si kariéru od začiatku zopakovať nechcel. Keď sme sa ho pred štyrmi rokmi pýtali, či sa počas futbalových rokov dokázal finančne zabezpečiť, odpovedal bez veľkého premýšľania.
,,Boli takí, ktorí zarábali omnoho viac a dnes nemajú nič. Nejde len o to, koľko dostanete, ale aj koľko miniete. K peniazom som sa snažil pristupovať s rozumom."
A keď prišla otázka, či dnešným hráčom nezávidí ich zárobky, pridal vysvetlenie, ktoré celkom dobre vystihuje jeho súčasný prístup k životu. ,,Ešteže to! Čo to znamená byť zabezpečený? Ja sa tak cítim. Čo potrebujem, mám. A čo nemám, nechýba mi."
© Autorské práva vyhradené
内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗