Zabúdanie detailov ako adaptácia? Neurovedci sa o hypotéze nezhodujú
S pribúdajúcim vekom mozog mení spôsob spracovania spomienok. Vedci z Arizony pripisujú väčší význam schopnosti využívať životné skúsenosti.
Ilustračné foto.
„Ak sa na bežné starnutie pozeráme len ako na úpadok, uniká nám podstata,“ uviedol neurovedec Fabian-Xosé Fernandezz University of Arizona v septembrovom rozhovore pre Association for Psychological Science. Podľa neho sa mozog vo vyššom veku postupne prispôsobuje iným úlohám, predovšetkým odovzdávaniu nahromadených vedomostí a udržiavaniu sociálnych vzťahov. Zhoršovanie pamäti na presné detaily tak môže byť súčasťou prirodzeného vývoja mozgu.
Fernandez spolu so Sarou N. Burke a Lynnom Nadelom publikovali v septembri v časopise Perspectives on Psychological Science prácu predstavujúcu hypotézu adaptívneho starnutia. Autori spojili poznatky molekulárnej biológie, zobrazovacích vyšetrení mozgu a výskumov správania. Ich teoretický model ešte neprešiel samostatným experimentálnym overením. Spoluautor Lynn Nadel, emeritný profesor psychológie, sa výskumu hipokampu venuje desaťročia. V roku 1978 s Johnom O'Keefom rozpracoval teóriu hipokampu ako vnútornej priestorovej mapy.
Čo sa mení v pamäti po päťdesiatke
Pri starnutí sa mení zapojenie dvoch dôležitých mozgových systémov. Hipokampus pomáha vytvárať spomienky na konkrétne udalosti vrátane ich okolností, miesta či času. Čelová kôra sa podieľa na plánovaní, úsudku a prepájaní informácií. Zobrazovacie štúdie ukazujú, že starší ľudia pri niektorých pamäťových úlohách zapájajú hipokampus menej a vo väčšej miere využívajú oblasti čelovej kôry.
Fernandez tento posun vysvetľuje odlišnými potrebami mozgu počas života. V detstve je nevyhnutné prijímať veľké množstvo nových informácií a vytvárať podrobné spomienky. V staršom veku už mozog pracuje s rozsiahlymi vedomosťami získanými počas desaťročí. Autori predpokladajú, že postupne rastie význam sémantickej pamäti, ktorá uchováva všeobecné poznatky, pojmy a ich význam. Presnosť epizodickej pamäti, teda spomienok na jednotlivé zážitky, pritom klesá.
Z evolučného hľadiska by takáto zmena podľa Fernandeza podporovala uchovávanie skúseností a ich odovzdávanie ďalším generáciám. Schopnosť rozpoznávať súvislosti a využívať dávnejšie poznatky by vo vyššom veku získavala väčší význam než presné zaznamenávanie nových udalostí.
Adaptácia alebo kompenzácia?
Patricia Reuter-Lorenzová z Michiganskej univerzity hodnotí hypotézu opatrnejšie. „Myslím si, že je to provokatívne,“ povedala pre denník The Washington Post. Neurovedkyňa, ktorá sa podieľala aj na niektorých starších štúdiáchcitovaných v novej práci, upozornila, že predstava adaptívnych procesov počas starnutia sa vo vedeckej literatúre objavuje už niekoľko desaťročí.
Jej vlastné výskumy ponúkajú odlišné vysvetlenie zvýšenej aktivity čelovej kôry. Starší mozog ju môže intenzívnejšie zapájať v snahe vyrovnať oslabovanie hipokampu. Fernandezov tím rovnakú zmenu interpretuje ako súčasť prirodzeného vývoja, pri ktorom mozog presúva dôraz z podrobných spomienok na využívanie skúseností. Samotné zobrazovacie vyšetrenia ukazujú, ktoré oblasti mozgu sú aktívnejšie, no neurčujú, prečo sa ich zapojenie mení.
Pri Alzheimerovej chorobe môže byť hipokampus nadmerne aktívny
Alzheimerova choroba poskytuje odlišný obraz. Kým pri zdravom starnutí sa podľa autorov postupne znižuje dôraz na zapojenie hipokampu do určitých pamäťových procesov, u časti pacientov s Alzheimerovou chorobou vedci pozorujú jeho nadmernú aktivitu.
Za ochorením stoja patologické procesy spojené s bielkovinami amyloid a tau, ktoré narúšajú fungovanie nervových buniek. Nadmerná aktivita hipokampu pritom nesúvisí s lepšou pamäťou. Môže sprevádzať poruchy nervových okruhov zodpovedných za vybavovanie osobných spomienok a prístup k uloženým vedomostiam. Fernandez odmieta staršiu predstavu, že Alzheimerova choroba predstavuje iba intenzívnejšiu podobu bežného starnutia.
Autori novej hypotézy navrhujú overovanie pomocou dlhodobých štúdií, zobrazovania mozgu a počítačových modelov. Jedným z konkrétnych spôsobov preverenia ich vysvetlenia by bolo sledovať, ako sa u tých istých ľudí počas rokov mení presnosť spomienok, schopnosť uchovať ich hlavný význam a aktivita čelovej kôry. Takéto porovnanie by pomohlo určiť, aký vzťah majú zmeny v mozgových sieťach k jednotlivým pamäťovým schopnostiam.
© Autorské práva vyhradené
内容来自 Pravda - Veda a technika (VAT),版权归原作者所有。
阅读原文 ↗