Zoštátňovanie investičných bytov
Sociálne nepokoje vo viacerých hlavných mestách krajín EÚ otvárajú doteraz absurdné riešenia vedúce k zlacňovaniu drahého bývania pre široké vrstvy obyvateľstva.
Čerstvým príkladom je Berlín, kde politici samospráv vidia možnosti znižovania životných nákladov a dostupnosti bývania cez výkup cca 140-tisíc investičných bytov v trhovej cene viac ako 20 miliárd eur.
Ľavicová strana Die Linke po víťazstve v septembrových komunálnych voľbách spolu so sociálnymi demokratmi chcú donútiť štyri veľké realitné spoločnosti zaoberajúce sa prenájmom bytov k ich odpredaju výrazne pod trhovú cenu.
Odhadovaný rozdiel v cene predstavuje približne 11 miliárd eur v porovnaní s tým, koľko nehnuteľnosti stáli. Priemerná trhová cena bytu v Berlíne je 170-tisíc eur, ale výkupné ceny majú byť maximálne 100-tisíc eur.
Vlastníkom týchto nehnuteľností by sa stalo mesto Berlín, čo by umožnilo podstatne lacnejšie prenájmy bytov v porovnaní so súčasnými cenovými podmienkami. Zatiaľ nezodpovedanou otázkou je finančné krytie takejto transakcie pripomínajúcej pomery v Československu v období po roku 1948.
Československo po roku 1948 nielen bezodplatne zoštátnilo veľký počet bytov, obchodov a podnikateľských priestorov živnostníkov, ale zároveň prinútilo veľa vlastníkov bytov, aby sa zo svojich príbytkov vysťahovali a za úplne symbolické nájomné byt poskytli na bývanie robotníckym rodinám, zamestnancom štátnej správy, nomenklatúram zo straníckych štruktúr a podobne.
Vysťahovanie vlastníkov sa týkalo predovšetkým ľudí, ktorí už nepracovali a pre spoločnosť už neboli teda prospešní. Nedotknuteľnosť vlastníckych práv išla úplne bokom. V mnohých prípadoch vlastníci rodinných domov skončili v jednej izbe a zostávajúce miestnosti vrátane spoločnej kuchyne obývali úplne cudzí ľudia, ktorým bytový dekrét vystavil Mestský národný výbor.
Vynútené vykupovanie nehnuteľností sa tesne po februári 1948, keď úplnú moc v krajine uchopila KSČ a zaviedla tzv. diktatúru proletariátu, sa týkalo aj ornej pôdy. Povinný odpredaj poľnohospodárskych pozemkov bol nariadený v prípadoch, keď vlastníci pôdy priamo pôdu neobrábali.
Pôdu od nich štát odkúpil za cenu zodpovedajúcu priemeru cien za posledných 10 rokov (medzitým peniaze cez 2. svetovú vojnu stratili drvivú časť kúpnej sily). Za hektár pôdy najlepšej bonity dostali vlastníci asi 10-tisíc korún.
Kúpnu cenu však štát nevyplatil v hotovosti, ale v štátnych dlhopisoch splatných o 37 rokov v roku 1986 a úročených iba 3 % ročne. Pre úplnosť treba uviesť, že 31. mája 1953 v rámci peňažnej reformy tieto dlhopisy ich vlastníkom prepadli bez náhrady.
Osobne som poznal prípady, keď dobový vlastník pôdy ju odmietol predať a tá bola po krátkej dobe zoštátnená bez náhrady. Jej užívateľom boli štátne poľnohospodárske majetky.
V takom prípade bolo úspešné reštitučné konanie o vrátení pôdy po roku 1991 pôvodným vlastníkom. Iná situácia však bola v prípadoch, ak vlastník pôdy pri vynútenom predaji prijal štátne dlhopisy ako kúpnu cenu. Reštitučné konanie bolo vtedy v zásade iba ilúziou.
Na záver treba iba zhrnúť, že súčasné pokusy z Berlína o násilné vykupovanie bytov pod trhovú cenu sa až príliš podobajú obdobným skúsenostiam z čias totalitného Československa.
© Autorské práva vyhradené
内容来自 Pravda- Menej vážne s Rasťom Piškom,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗