Dvadsaťročný mladík opravil slávneho Keplera. Keď sa rozostúpili mraky, uvidel niečo, čo pred ním nikto

Nemal ani ukončené univerzitné vzdelanie, no dokázal spresniť výpočty jedného z najväčších astronómov svojej doby. Jeremiah Horrocks predpovedal vzácny prechod Venuše pred Slnkom, o ktorom ostatní astronómovia nevedeli. Keď sa v decembri 1639 konečne rozostúpili mraky, mal na potvrdenie svojho objavu iba niekoľko desiatok minút.

Mladý anglický astronóm Jeremiah Horrocks pri historickom pozorovaní prechodu Venuše pred Slnkom v roku 1639. Scénu zachytil maliar Eyre Crowe v roku 1891, viac než 250 rokov po udalosti.

V malej izbe v anglickom Lancashire sa schyľovalo k jednému z najpozoruhodnejších astronomických okamihov 17. storočia. Mladý Jeremiah Horrocks namieril jednoduchý ďalekohľad na Slnko. Nesledoval ho však priamo cez okulár. Jeho obraz premietal na papier, kde mal zakreslený kruh so stupnicou s priemerom približne 15 centimetrov.

Bol 4. december 1639. Obloha bola väčšinu dňa zamračená a Slnko sa už blížilo k obzoru. Horrocks sa napriek tomu nevzdával. Okolo 15.15 h konečne zbadal niečo, v čo dúfal celé týždne. Na svetlom slnečnom kotúči sa objavil malý, dokonale okrúhly čierny bod.

Nebola to obyčajná slnečná škvrna. Bola to Venuša, planéta, ktorá sa z pohľadu Zeme práve presúvala pred Slnkom.

Horrocks sa stal prvým historicky doloženým pozorovateľom tohto vzácneho úkazu. A čo bolo ešte pozoruhodnejšie, jeho príchod sám predpovedal.

Video

Prechod Venuše popred Slnko v roku 2012

Zdroj: NASA

Opravil vedca, ktorý zmenil naše poznanie vesmíru

Horrocks pochádzal z oblasti dnešného Liverpoolu. V roku 1632 nastúpil na Emmanuel College prestížnej Cambridgeskej univerzity, hoci jeho rodina nepatrila medzi zámožné ani bohaté.

Študoval ako takzvaný sizar – študent, ktorý dostával finančnú podporu na ubytovanie, stravu či zľavu zo školného výmenou za pomocné práce pre univerzitu a profesorov.

Univerzitu však v roku 1635 opustil bez získania akademického titulu. Jeho záujem o astronómiu však nezmizol. Naopak, sám študoval práce najvýznamnejších európskych vedcov a pozoroval pohyb nebeských telies.

Mimoriadne ho zaujímali výpočty nemeckého astronóma Johannesa Keplera. Ten dokázal, že planéty neobiehajú okolo Slnka po dokonalých kružniciach, ale po elipsách, teda mierne pretiahnutých dráhach.

Kepler tiež pripravil mimoriadne presné astronomické tabuľky, ktoré umožňovali vypočítať polohy planét na oblohe. Predpovedal, že v roku 1631 Venuša prejde pred slnečným kotúčom. Ďalší podobný úkaz však očakával až v roku 1761.

Horrocks si pri vlastných pozorovaniach všimol, že existujúce výpočty a tabuľky sa s pohybom planét nie vždy zhodujú. Začal ich preto prepočítavať.

Na jeseň 1639 dospel k prekvapujúcemu záveru: ďalší prechod Venuše popred Slnko nenastane až o viac než storočie. Udeje sa už o niekoľko týždňov. Tým nespochybnil Keplerove základné zákony pohybu planét. Naopak, využil jeho poznatky, spresnil výpočty a rozpoznal úkaz, ktorý slávny astronóm prehliadol.

Prečo sa Venuša neobjavuje pred Slnkom častejšie?

Venuša obieha okolo Slnka bližšie než Zem. Pravidelne sa preto dostáva medzi našu planétu a Slnko. Mohlo by sa preto zdať, že jej prechod pred slnečným kotúčom musíme pozorovať pomerne často. V skutočnosti ide o mimoriadne vzácny úkaz.

Dôvod je jednoduchý. Zem a Venuša neobiehajú okolo Slnka v úplne rovnakej rovine. Dráha Venuše je voči rovine obežnej dráhy Zeme mierne naklonená.

Predstavme si dve cesty, ktoré vedú okolo toho istého námestia, ale jedna je trochu vyvýšená. Aj keď sa po nich pohybujú dve autá a z určitého uhla sa môže zdať, že smerujú k sebe, väčšinou sa presne neprekryjú.

Podobne je to s Venušou. Keď sa dostane medzi Zem a Slnko, z nášho pohľadu zvyčajne prejde trochu nad slnečným kotúčom alebo pod ním. Iba pri mimoriadne presnom usporiadaní sa všetky tri telesá ocitnú takmer v jednej rovine.

Vtedy vidíme Venušu ako malú čiernu bodku, ktorá pomaly putuje pred obrovským žiarivým Slnkom. Prechody Venuše pred Slnkom majú zvláštnu pravidelnosť. Keď jeden nastane, ďalší zvyčajne príde už o osem rokov.

Potom však nasleduje prestávka dlhšia než storočie. Naposledy mohli ľudia tento úkaz pozorovať v rokoch 2004 a 2012. Najbližšie sa zopakuje až v rokoch 2117 a 2125.

Venuša ako výrazná čierna bodka pred slnečným kotúčom počas vzácneho úkazu v júni 2012. Menšie tmavé útvary na Slnku sú slnečné škvrny. Najbližší podobný prechod nastane až v roku 2117
Foto: NASA Venuša ako výrazná čierna bodka pred slnečným kotúčom počas vzácneho úkazu v júni 2012. Menšie tmavé útvary na Slnku sú slnečné škvrny. Najbližší podobný prechod nastane až v roku 2117

O výsledku vedel takmer sám. Potom prišli oblaky

Keď Horrocks na jeseň roku 1639 pochopil, čo sa blíži, zostávalo už veľmi málo času. Napísal svojmu priateľovi Williamovi Crabtreemu, obchodníkovi a nadšenému pozorovateľovi nočnej oblohy, ktorý žil neďaleko Manchestru.

Obaja sa pripravili na pozorovanie. Horrocks si zostrojil jednoduché zariadenie, ktorým premietal obraz Slnka na papier.

Bolo to zároveň oveľa bezpečnejšie než pozerať sa ďalekohľadom priamo na Slnko. Takéto pozorovanie totiž môže nenávratne poškodiť zrak. V deň očakávaného úkazu však príroda mladému astronómovi nepriala.

Horrocks pozoroval Slnko už od rána, medzi jednotlivými pozorovaniami sa však musel venovať aj ďalším povinnostiam. Navyše sa obloha opakovane zaťahovala. Keď sa napokon popoludní mraky rozostúpili, Venuša už vstupovala na slnečný kotúč.

Mladý astronóm zaznamenával jej polohu, no času mal málo. Blížil sa západ Slnka. Podobné dramatické chvíle zažíval aj Crabtree. Aj jemu oblaky takmer znemožnili sledovať úkaz.

Anglický astronóm William Crabtree pri pozorovaní vzácneho prechodu Venuše pred Slnkom v roku 1639. Crabtree bol priateľom Jeremiaha Horrocksa a spolu s ním jediným známym pozorovateľom tohto úkazu. Historická ilustrácia zachytáva Crabtreeho v domácom prostredí, obklopeného rodinou. Ide o umeleckú predstavu udalosti, nie o jej autentické vyobrazenie.
Foto: Wikimedia Commons Anglický astronóm William Crabtree pri pozorovaní vzácneho prechodu Venuše pred Slnkom v roku 1639. Crabtree bol priateľom Jeremiaha Horrocksa a spolu s ním jediným známym pozorovateľom tohto úkazu. Historická ilustrácia zachytáva Crabtreeho v domácom prostredí, obklopeného rodinou. Ide o umeleckú predstavu udalosti, nie o jej autentické vyobrazenie.

Až krátko pred západom Slnka získal príležitosť pozorovať malý tmavý kotúč Venuše. Jeho pozorovanie bolo ešte kratšie než Horrocksovo.

Podľa zachovaných historických záznamov sa tak títo dvaja muži stali jedinými známymi ľuďmi, ktorí prechod Venuše v roku 1639 skutočne pozorovali.

Malý čierny bod pomohol zmerať rozmery Slnečnej sústavy

Prečo bol tento objav taký dôležitý? Horrocks nielen potvrdil, že dokáže presnejšie predpovedať pohyb planét. Zo svojich pozorovaní zároveň odhadoval zdanlivú veľkosť Venuše a vzdialenosť Zeme od Slnka.

Zdanlivá veľkosť znamená, aké veľké sa nám teleso javí na oblohe. Napríklad Mesiac vyzerá zo Zeme približne rovnako veľký ako Slnko, hoci v skutočnosti je mnohonásobne menší. Je totiž oveľa bližšie.

Horrocksove výpočty neboli podľa dnešných meradiel úplne presné. Naznačovali však, že Slnko sa nachádza od Zeme podstatne ďalej, než predpokladali mnohé staršie odhady.

V nasledujúcich storočiach vedci prišli na to, ako možno pomocou prechodov Venuše merať vzdialenosti ešte presnejšie. Stačilo, aby ten istý úkaz sledovali pozorovatelia z rôznych miest na Zemi. Každý z nich videl Venušu na nepatrne odlišnom mieste slnečného kotúča.

Podobný jav si môžeme vyskúšať aj doma. Ak natiahneme pred seba prst a striedavo zatvárame ľavé a pravé oko, prst akoby poskakoval pred vzdialeným pozadím. Práve z takýchto drobných rozdielov v polohe dokázali neskorší astronómovia vypočítať vzdialenosť medzi Zemou a Slnkom.

Zomrel skôr, než sa jeho objav stal známym

Horrocks si však slávu, ktorú jeho výnimočný výkon priniesol, dlho neužil. Zomrel 3. januára 1641, teda iba trinásť mesiacov po historickom pozorovaní. Mal približne 22 rokov. Presná príčina jeho smrti nie je spoľahlivo známa.

Jeho práca o prechode Venuše, známa pod latinským názvom Venus in sole visa, sa dostala k širšej odbornej verejnosti až po jeho smrti. V roku 1662 ju vydal astronóm Johannes Hevelius. Horrocks sa tak nedožil ani skutočného uznania svojich výsledkov.

Historická schéma prechodu Venuše pred Slnkom z roku 1639. Veľký kruh znázorňuje slnečný kotúč, tri malé krúžky vľavo dole predstavujú zaznamenané polohy Venuše. Schému podľa Horrocksových pozorovaní publikoval Johannes Hevelius v roku 1662
Foto: Wikimedia Commons Historická schéma prechodu Venuše pred Slnkom z roku 1639. Veľký kruh znázorňuje slnečný kotúč, tri malé krúžky vľavo dole predstavujú zaznamenané polohy Venuše. Schému podľa Horrocksových pozorovaní publikoval Johannes Hevelius v roku 1662

S jeho životom sa navyše časom spojili príbehy, pri ktorých historici upozorňujú na nedostatok dôkazov. Niektoré staršie životopisy ho napríklad predstavujú ako vysväteného duchovného, ktorý v deň pozorovania musel plniť cirkevné povinnosti.

Horrocks skutočne napísal, že ho od pozorovania odvádzali dôležité povinnosti. Historik astronómie Allan Chapman však upozornil, že pre takéto tvrdenie chýbajú spoľahlivé dobové doklady.

Jedno však sporné nie je: Horrocks dokázal napriek obmedzeným možnostiam spresniť predpoveď, ktorú nezachytil ani jeden z najväčších astronómov svojej doby.

A čo viac: jeho objav prežil stáročia. Posledný prechod Venuše pred Slnkom sa odohral v rokoch 2004 a 2012. Najbližšie sa zopakuje až v rokoch 2117 a 2125.

Zatiaľ čo Horrocks mal k dispozícii jednoduchý ďalekohľad, papier a niekoľko desiatok minút pred západom Slnka, dnes tieto úkazy zaznamenávajú moderné observatóriá a sondy vo vesmíre.

Na ich snímkach je však stále vidieť to isté, čo v roku 1639 sledoval mladý muž v anglickom Lancashire: drobný tmavý kruh, ktorý sa pomaly presúva pred žiarivou hviezdou.

内容来自 Pravda - Veda a technika (VAT),版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

用 HomepageTab 新标签页关注 RSS,打开浏览器就能看到更新。

安装 HomepageTab