Evita Twardzik: Žiadna smrť v Sľube alebo v Dunaji nie je len preto, že sme nevedeli vymyslieť nič iné

Na prvú knihu si zobrala pôžičku v banke, písať začala ako trinásťročná a odvtedy vydala pätnásť kníh. Dnes sa meno Evity Twardzik spája s dvoma najsledovanejšími domácimi seriálmi, Sľubom a Dunajom, k vašim službám.

Scenáristka Evita Twardzik.

Ako vedúca oddelenia vývoja seriálovej tvorby v Markíze stojí pri prvých písmenkách a námetoch každého príbehu, ktorý sa potom dostane na televízne obrazovky. V rozhovore otvára kuchyňu denného seriálu, vysvetľuje, prečo smrť postavy nikdy nie je náhoda, a prezrádza, že už píše pokračovanie svojej prvej knihy.

Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobnou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, ktorú Evita Twardzik navštívila pred pár týždňami. Pozrite si reláciu tu.

Video

Evita Twardzik: Musíme to vysvetliť aj Marike v Čiernom Balogu. Prezradila interné pravidlo tvorby najsledovanejších seriálov

Vaša prvá kniha Všetko alebo nič vyšla 12. mája 2007, o rok to bude dvadsať rokov. Napísali by ste ju dnes inak?

Nie, a dokonca sa mi v počítači rodí knižka po dvadsiatich rokoch. Moje rovesníčky, ktoré žili prvou knižkou, sa ma často pýtajú: „Čo je s tou Lindou a Vandou dnes?“ Hovorím im, že viem. A ony: „Však to napíš.“ Hrala som sa s tým, sem-tam som si napísala nejaký nápad a potom som si povedala, že keď bude na budúci rok dvadsiate výročie, napíšem Všetko alebo nič po dvadsiatich rokoch. Ako to je s Lindou, Vandou, Jakubom, doktorom a všetkými ostatnými, aké sú deti, ktoré vyrástli, ako sa zmenila doba aj dievčatá.

Skupina Markíza sa teší z novej kreatívnej spolupráce. Jedna z najobľúbenejších slovenských spisovateliek bude tvoriť obsah pre lineárne vysielanie, ale pre Voyo. Foto: TV Markíza Skupina Markíza sa teší z novej kreatívnej spolupráce. Jedna z najobľúbenejších slovenských spisovateliek bude tvoriť obsah pre lineárne vysielanie, ale pre Voyo.

Ako vyzerá váš tvorivý proces? Sú niekde na začiatku zápisky na servítkach a keď si potom sadnete ku klávesnici, už písenie ide prúdom?

Áno, pomenovali ste to správne. Premýšľam nad vecami úplne všade, a netýka sa to len knižiek, ale aj seriálov: pri umývaní riadu, pri vkladaní bielizne do práčky, pri šoférovaní, kdekoľvek, keď som sama a s nikým sa nerozprávam. Keď sa mi niečo zapáči, napíšem si to do zápisníka, ktorý mám po ruke. Akurát som sa ešte nedostala k tomu, aby som mala na každý projekt jeden zápisník, takže potom zbesilo hľadám, v ktorom je ten nápad, ktorý sa mi zdal úžasný a ktorý si nepamätám (smiech). Až keď mám v hlave všetko od začiatku do konca, sadnem si za počítač.

Do kníh ste vkladali veľa autobiografických momentov a detailov. Pozorujete aj ulicu?

Robím to úplne všade a vždy. Keď autor odpozoruje ulicu, je reálny a uveriteľný, lebo sa v tom ulica nájde, či už to číta, alebo pozerá. Mám dokonca aj takú spätnú väzbu, že mi moje sestry, kamaráti alebo mama občas napíšu, keď pozerajú alebo čítajú: „Toto si písala ty.“ Poznajú ma a vedia, že buď som podobný moment zažila, alebo som o ňom rozprávala. Prípadne, že ide o moju vetu, môj názor. Spoznávam sa v tom.

V roku 2022 ste nastúpili na pozíciu vedúcej oddelenia vývoja seriálovej tvorby v Markíze a dnes je vaše meno spojené so Sľubom a seriálom Dunaj, k vašim službám, dvoma najsledovanejšími domácimi seriálmi. Ako ste sa k tomu dostali?

Dovolím si povedať, že som doslova tie vlaky roztláčala. Dunaj sa začal tvoriť v týždni, keď som nastúpila do televízie, takže som skočila rovnými nohami do tvorivého procesu: dávali sme dokopy autorský tím aj celý námet. Sľub som robila o dva roky neskôr, to som už vedela, ako seriál vzniká a čo za tým všetko je. Na požiadavku našej programovej riaditeľky sme urobili pôvodný seriál z osemdesiatych rokov. Bolo to presne to isté, len som bola viac pripravená.

Ľudia netušia, koľko scenáristov a kreatívcov stojí za produktom, na ktorý sa dvakrát či päťkrát týždenne pozerajú na obrazovke. Ako vyzerá scenáristická kuchyňa?

Vyzerá ako dobre namazaný stroj, ako továreň. Na Sľube nás pracuje okolo trinásť až štrnásť, v Dunaji je to dvanásť ľudí. Na konci však všetko musí vyzerať, že to píše jeden človek. (úsmev) Ľudia sú rozdelení do skupiniek, ktoré majú v časovej osi tvorby svoju úlohu. Ja som tam na začiatku, v procese aj na konci. Za mnou je ešte editor, ktorý kontroluje nadväznosti a logiku, lebo v rýchlom tempe nám môžu ujsť. Každý vie, v akom čase má čo urobiť, aby do produkcie prišli v Sľube každý týždeň štyri epizódy a v Dunaji dve. Nikto sa nás nepýta, či sme unavení, či vládzeme, alebo či máme múzu. Keď je nás veľa, vždy niekto potiahne, vždy je niekto kreatívnejší ako druhý.

Mení sa zloženie tímu často? Kreatívny človek nedokáže byť kreatívny donekonečna.

Slovo „často“ by som vypustila, ale mení sa. Niektorí prechádzajú na iné projekty, iných tvorba seriálov unaví, s niektorými sa rozlúčime my, lebo si nesadnú s touto prácou. Je iná než práca na filme alebo limitovanom seriáli, kde je všetko pomalšie a človek si môže svoje myšlienky a nápady viackrát takpovediac prežuť. Toto je veľmi rýchle tempo. V každej sérii naberieme niekoho nového. Skúšame veľa mladých, aby pričuchli k televíznej tvorbe a aby sme si vychovali ľudí, ktorí budú písať za nás, keď my budeme starí a nevládni.

Hovoríme o študentoch žurnalistiky a Vysokej školy múzických umení?

Hovoríme o mladých ľuďoch, ktorí radi píšu. Drvivá väčšina je z VŠMU, sú to žurnalisti alebo mladí ľudia z divadelnej vedy. Máme však skúsenosti, že prichádzajú aj takí, ktorí dobre píšu a scenáristiku vôbec neštudovali. Keď ich zaučíme, ukážeme im princípy a pravidlá a oni majú talent, vyšvihnú sa do tímu a vôbec nevnímam, že nemajú scenáristické vzdelanie.

Je ťažké nájsť ten jeden hlas na konci, aby seriál vyzeral, že ho robil jediný človek?

Je ťažké nájsť vôbec ľudí, ale platí to naprieč povolaniami. Naša práca vyžaduje stopercentne nasadených ľudí, ktorí dielom žijú, lebo jedna malá chybička môže rozsypať seriálový svet. Musíme mať rovnaké nasadenie aj vášeň a nedá sa z vlaku len tak vystúpiť, keď si poviete: už ma to nebaví. Napriek tomu, že by som to pred tromi-štyrmi rokmi nepovedala, písanie denného seriálu, ako ho píšeme my, nie je jednoduché lineárne rozprávanie, pri ktorom vám nič neujde, keď si to dva týždne nepozriete. Je to veľmi ťažká disciplína, dokonca ťažšia ako písanie filmu či limitovaného seriálu.

V Hollywoode, aj v tvorivých tímoch streamovacích spoločnostiach, existuje istá biblia na tvorbu denného seriálu. Riadite sa ňou tiež. A dá sa ňou vôbec riadiť v slovenských podmienkach?

Vytvorili sme si vlastnú bibliu, ktorá sa z týždňa na týždeň mení. Keď človek pravidlo určí, zistí, že ak z neho vystúpi, je to zábavnejšie, kreatívnejšie a krajšie. Samozrejme, držíme sa princípov: počet obrazov v interiéri a exteriéri, počet postáv v obraze. To sú produkčné veci, ktoré máme v televízii pre denný seriál vyvinuté. K tomu patria rozpočtové limity. A potom si limity vytvárame sami autori: v jednom aj druhom seriáli sme nastavili latku veľmi vysoko, divák si zvykol a už ju nesmieme podliezť. Stále sa smejem, že vlastne vyrábame dokopy sedem hodinových filmov. Musíme držať charaktery postáv a ich vzťahy a vybalansovať, že v každom diele je dobrá dávka drámy, humoru aj inej emócie, aby mal divák, ktorý si sadne večer po povinnostiach k televízii, kombináciu všetkého, čo potrebuje. Naša práca je dobrá vtedy, keď si ľahne do postele a ešte mu dej v hlave šrotuje a ráno v kuchynke v robote s kolegami preberá, čo včera videl.

Spisovateľka Evita Twardzik. Foto: Profimedia Spisovateľka Evita Twardzik.

Máte prsty v najsilnejších emočných momentoch, napríklad pri smrti postavy?

Jasné. Keby len prsty. (smiech) Sú chvíle v autorskej miestnosti, keď padajú ťažké rozhodnutia, a to sú vášnivé debaty: smrť postavy, zlomová udalosť, rozchody a schody. Každá jedna vec vytvára dynamiku ďalšieho pokračovania a my musíme vedieť, ako s tým budeme narábať napríklad v 91. časti. Autorská miestnosť je veľmi hlučná, aj keď pragmaticky linkujeme ďalšie časti. Každý z nás má rád nejakú postavu alebo linku a obhajuje si ju. Niekomu sa viac páči humor, niekomu dráma. Najťažšie je písať obyčajný život: tam vždy kolegovia povedia: „Však to napíš ty, lebo čo tam budem písať.“ Pri veľkých veciach som vždy prítomná. A priznám sa, niekedy sa musíme aj vyspať pred rozhodnutím, aby sme si povedali: „Dobre, ideme do toho.“

V Sľube zomrela postava Zlatice Gálikovej stvárňovaná Dagmar Sanitrovou, v Dunaji vyvolalo vášne a smútok úmrtie Wolfiho v podaní Šimona Jakuša, ktorý hral brata postavy Waltera Klausa v podaní Jána Koleníka. Oľutovali ste niekedy takéto rozhodnutie?

Nie. Veľké rozhodnutia nerobíme spontánne v duchu - „vymyslela som, napíšme to“. Naozaj sa na podobné zlomy vyspíme a veľmi veľa sa o nich rozprávame. Keď si za niečím stojím, ale mám pocit, že v autorskej miestnosti nie sme na jednej vlne, idem za našou riaditeľkou výroby Sašou Dubovskou. Podvečer si sadneme a debatujeme, čo by seriál dejovo posunulo. Keď sa rozhodneme, nepozerám sa už dozadu, či by to bolo lepšie, či horšie. Nikdy podobné zvraty neurobíme len preto, aby sa niečo stalo. Vždy je za nimi kopec vecí, na ktoré myslíme a ktoré divák možno nevidí: aby si niečo uvedomil, aby v ňom daná situácia zarezonovala, aby sme s odchodom postavy mohli hrať iný príbeh. Žiadna smrť ani odchod nie sú len preto, že sme nevedeli vymyslieť nič iné.

Po smrti Zlatice televízia zdieľala ukážky na sociálnych sieťach a pribudli stovky komentárov, mnohé mierili práve na vás. Nie všetky boli pozitívne. Dotýkajú sa vás takéto veci?

Je to presne emócia, ktorú autor chce dosiahnuť. Neboli nahnevaní na mňa, boli nahnevaní, že im smrť zobrala Zlaticu. Tak ako sme nahnevaní, keď nám smrť zoberie niekoho blízkeho. Keď prvá vlna hnevu opadla, začali chodiť desiatky až stovky mailov a odkazov: „Presne takto odišla moja mama. Takto zomrel môj otec, brat, sestra. Ráno sme sa rozlúčili a potom už nebol.“ A to sme chceli ukázať, že človek nikdy nevie dňa ani hodiny a že musíme byť na blízkych dobrí stále. Nie je nič horšie, než keby komentáre zívali prázdnotou. Že im to nebolo jedno, znamená, že sme sa cez obývačky dostali do ich rodín a smrť našej postavy ich zasiahla.

Máte v hlave nejaké mantinely, do ktorých sa pri písaní nechcete púšťať?

Nejdeme do vecí, ktoré by mohli diváka urážať. Pokiaľ to nie je bláznivá komédia alebo sitkom, urobiť z postavy karikatúru sa mi nepáči. Páčia sa mi charaktery, ktoré nie sú čiernobiele. Keď robí zlé veci, vieme prečo. Keď sa dobrý človek zlomí, rozumieme mu. Keď sa zlý človek obráti na dobré, dojíma nás to, lebo je to vymotivované. Nerobíme hlupákov z ľudí. A potom je tu naše: „Musíme to Marike v Čiernom Balogu vysvetliť.“ Podobný prístup mám ešte z pôsobenia v časopise, aj redaktorkám som hovorila, že musíme texty napísať tak, aby sa páčili aj Marike v Čiernom Balogu. Marika je pre mňa žena z menšej obce, ktorá príde domov z roboty a nežije bratislavským životným štýlom, ale ani na lazoch s kopcom zvierat. Obyčajná žena. A jej musíme zrozumiteľne podať seriál, článok aj knižku. Autori sa mi smejú: "A Marika v Čiernom Balogu na to povie čo?" Je to už taký náš interný vtip. Snažíme sa, aby situácie boli zrozumiteľné a aby sme nikoho neurážali. Urážať diváka je to najhoršie, čo môže autor urobiť.

Scenáristka a spisovateľka Evita Twardzik na návšteve v redakcii Pravdy. Foto: Robert Huttner Pravda Scenáristka a spisovateľka Evita Twardzik na návšteve v redakcii Pravdy.

Dokážete si predstaviť, že by sa na slovenských obrazovkách objavil príbeh, v ktorom by hlavnú líniu tvorila rómska rodina alebo ľudia z LGBTI komunity? Sú slovenskí diváci dostatočne zrelé publikum?

(povzdych) Neviem. To je moja najúprimnejšia odpoveď. Často prichádzam s nápadmi, je to súčasť mojej práce. Ja osobne, Evita, si myslím, že divák by ich zvládol. Ale čo je pravda a čo ukazujú výskumy a prieskumy, ktoré majú všetky televízie, neviem. Naozaj neviem.

Čo hovoria vaše deti na vašu tvorbu?

Myslíte tých dospelých ľudí, ktorých sme vychovali. (smiech) Linda bude mať 26, Klárka 23, Lola 19 a Filip 20. Vnímajú, čo robím a že to ľudia pozerajú. Linda dokonca pracuje v televízii na produkcii, takže je môj svet aj jej svetom. Seriály sú takou súčasťou nášho života, že vlastne ani neviem, čo si myslia. Domov nosím nápady, starosti aj radosti, počúvajú to. Televízny svet je náš svet aj doma. Pred televíziou som robila filmy a knižky, takže vedia, že stále robím niečo s písmenkami.

Pred naším stretnutím som si vypočul tri podcastové rozhovory a ani v jednom táto otázka nezaznela. Čo vlastne pozerávate vo voľnom čase vy sama?

Všetko. Naposledy sa mi páčil seriál The Madison s Michelle Pfeiffer, oslovilo ma jeho pomalé rozprávanie. Prišla som do roboty s tým, že poďme natočiť niečo ako The Madison, a poslali ma so smiechom preč, že pre diváka lineárnej televízie je to veľmi pomalé (úsmev). Fakt mám rada Shrinking (Terapia pravdou), tam je presne taký humor, aký preferujem. A potom pozerám všetko: keď ma niečo chytí, idem ďalej, keď nie, nekompromisne to zabalím.

Vráťme sa ešte k písaniu kníh. V úvode ste povedali, že viete, čo postavy v pokračovaní urobia, príbeh s vami žil. Budú však reagovať inak ako pred dvadsiatimi rokmi?

Rozhodne a vlastne môžem pokračovať aj odpoveďou na predchádzajúcu otázku. Veľmi ma sklamalo, ako sa na obrazovky vrátil Sex v meste v pokračovaní And Just Like That… Až mi smutno bolo, že jednotlivé postavy vôbec nevyzreli, nezostarli, a keď sa zmenili, zmenili sa na karikatúry, o ktorých som hovorila. Takto som to vnímala a skutočne nechcem, aby sa niečo podobné stalo mojim dievčatám Linde a Vande. Ani sa im to nestane, lebo sú ako ja. Aj ja som úplne iná, ako som bola pred dvadsiatimi rokmi. Prežila som veľa vecí v osobnom aj profesionálnom živote a veľmi ma ovplyvnili. Mám 50 rokov, takže sa nebudem tváriť, že mám slovník, myslenie a životný štýl ako v tridsiatke.

Kristína Sisková, vpravo, Evita Twardzik. Foto: Peter Zakovic Kristína Sisková, vpravo, Evita Twardzik.

Keď už sme hovorili o tom, že príbehy vašich postáv nosíte v hlave a tam pokračujú, jednu kapitolu budete určite písať tiež: posledný diel niektorého zo sledovaných seriálov. Máte ich už v hlave? Viete, ako sa skončí Dunaj alebo Sľub?

Neviem, kedy sa seriály skončia. Rozhodnutie je v rukách televízie a určuje ho sledovanosť. Sľub mám však vymyslený od začiatku. Už keď som začala s tvorbou tohto denného seriálu, mala som presne vymyslený aj posledný záber. Nepoviem ho, pretože sa možno nenaplní. Budeme nakrúcať ďalej. Pri Dunaji poslednú časť nemám. Neverila som, že potiahneme takto dlho. Na začiatku som sa s riaditeľkou výroby Alexandrou Dubovskou skoro stavila. Ona vtedy povedala, že budeme vysielať šesť rokov, a ja som jej odvetila: „Šesť rokov? Dobový seriál? V žiadnom prípade.“ Nakrúcame piaty rok. Robíme všetko preto, aby sa každá séria páčila. Zvyknem vravieť, že tá, ktorú práve píšeme, je podľa mňa najlepšia. Ťažko povedať, ako bude chémia s divákom fungovať.

Neriešite v hlave občas, dokedy to bude baviť vás?

Viem sa namotivovať, lebo každá séria je iná, sú v nej iné vzťahy. Je to čoraz náročnejšie, lebo postavám, ktoré sú v deji od začiatku, musíme vymýšľať nové a nové príbehy. Nemôžeme skĺznuť do klišé princípu telenoviel „každý s každým“. Je to výzva, ale stále ma moja práca veľmi baví.

Evita Twardzik sa narodila 3. marca 1976 v Žiline. Spisovateľka, scenáristka, dramaturgička a headwriterka. Od roku 2022 vedie oddelenie vývoja seriálovej tvorby v televízii Markíza a stojí za seriálmi Dunaj, k vašim službám (od januára 2023) a Sľub (od januára 2025). Prvú knihu Všetko alebo nič vydala 12. mája 2007, odvtedy vyšlo pätnásť jej kníh. Podľa nej vznikol aj film Všetko alebo nič, ku ktorému napísala scenár. Predtým pôsobila aj ako šéfredaktorka ženského magazínu a vydavateľka. Je mamou štyroch detí.

内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

用 HomepageTab 新标签页关注 RSS,打开浏览器就能看到更新。

安装 HomepageTab