Keď má NATO odísť aj zo Slovenska, nech idú Rusi na Sibír? Odborníčka vysvetľuje, prečo si Putin trúfa

Rusko a Biely dom sa usilujú ukončiť vojnu na Ukrajine čo najrýchlejšie za podmienok výhodných pre Moskvu. „Je to pokus zastrašiť Európu a dotlačiť ju k súhlasu s určitými požiadavkami, aj keď nie so všetkými, ktoré Kremeľ predkladá,“ povedala pre Pravdu odborníčka na európsku bezpečnosť a postsovietsky priestor Ruth Deyermondová z univerzity King's College v Londýne.

Cvičenie NATO vo Fínsku.

Keď počujete slovné spojenie legitímne bezpečnostné záujmy Ruska, čo si pod tým predstavíte? Kritici Kremľa tvrdia, že Moskva tento koncept využíva aj na to, aby zasahovala do politiky susedných krajín, a v podstate celej Európy, pričom dokonca požaduje právo veta týkajúce sa ich rozhodnutí.

Áno, presne. Je to fráza, ktorú Rusko často používa. Počuli sme ju aj pred začiatkom celoplošnej invázie na Ukrajinu, najmä koncom roka 2021. Moskva však na základe tohto konceptu pristupuje k svojim susedom už od 90. rokov. Keď tieto slová počujeme dnes, vidíme, že sa nevzťahujú len na krajiny v bezprostrednej blízkosti Ruska. Samozrejme, už to by bolo samo osebe dosť zlé. Ale, ako ste povedali, Moskva ich aplikuje na celú Európu. Myslím si, že je to veľmi znepokojujúce. Nie preto, že by Európa mala považovať údajné bezpečnostné záujmy Ruska za legitímne, ale preto, že to naznačuje, že Kremeľ je pri presadzovaní svojich požiadaviek sebavedomejší než kedykoľvek predtým. Malo by nás to znepokojovať.

Video

Spojenci pripravujú svoje armády na misiu na Ukrajine

Cvičenie v Poľsku Koalicja 26.2. Vojaci viacerých krajín testujú spôsoby presunu, ochrany a zásobovania v rámci misie na obnovu ozbrojených síl Ukrajiny po skončení vojny.

Autor: Reuters

Má ruský diktátor Vladimir Putin pocit, že je v takej dobrej pozícii, že si môže dovoliť presadzovať svoje požiadavky?

Samozrejme, je veľmi ťažké pokúsiť sa pochopiť, čo sa odohráva v Kremli a v Putinovej hlave. Je známe, že si necháva radiť len od veľmi úzkeho okruhu ľudí a nemá rád, keď sa jeho pohľad na svet konfrontuje s názormi zvonka. Preto je podľa mňa veľmi zložité zistiť, čo si skutočne myslí. Jeho požiadavky však teraz zaznievajú asi z dvoch protichodných dôvodov. Na jednej strane Rusko tento rok vo vojne proti Ukrajine nedosiahlo žiadne významné územné zisky a prišlo o obrovské množstvo vojakov. Boje trvajú už takmer päť rokov, teda z pohľadu Moskvy už dlhšie než druhá svetová vojna, a vyvíjajú sa pre ňu veľmi nepriaznivo.

Na druhej strane si však Rusko uvedomuje, že sa mu takpovediac zatvára okno príležitostí. Jediná vec, ktorá sa Putinovi naozaj podarila, je tá, že nadviazal dobré vzťahy s americkým prezidentom Donaldom Trumpom a jeho vládou. Rusko tak získalo vplyv, aký predtým nikdy nemalo – nielen vo vzťahu k samotným Spojeným štátom, ale aj k Ukrajine a NATO. Samozrejme, podľa mňa po nástupe nového Kongresu, ktorý budú ovládať demokrati, sa to v januári v rôznych ohľadoch zmení.

Čiže Putin sa musí ponáhľať?

Ruská vláda má menej než dva mesiace na to, aby naďalej využívala svoje vzťahy s Bielym domom vo Washingtone spôsobom, ktorý Kongres nebude kontrolovať. Vie pritom, že na bojisku sa jej nedarí. Myslím si, že preto teraz využíva svoj vplyv na Trumpa. Moskva si uvedomuje svoje slabiny, ale vzťah k ľuďom v Bielom dome jej dodáva sebavedomie. Preto teraz vyvíja na Európu silný tlak, lebo v januári sa situácia zmení.

Anketa

Malo by byť NATO viac európske a menej americké?

Celkovo hlasov: 2116

Tvrdíte, že nie je možné vytvoriť novú bezpečnostnú architektúru, ktorá by Rusko, európske krajiny, NATO a Ukrajinu začlenila do nejakého spoločného stabilizačného rámca, ak ostatní považujú Rusko za najvážnejšiu bezpečnostnú hrozbu. A zároveň sa nedá vytvoriť nová alebo upravená európska bezpečnostná architektúra zahŕňajúca Rusko, európske krajiny, NATO a Ukrajinu, ak Rusko považuje existenciu NATO a nezávislosť Ukrajiny za existenčnú bezpečnostnú hrozbu. Napriek tomu o tom všetkom hovorí vyslanec Jared Kushner a Trump dokonca vyhlásil, že vznikne veľká dohoda, ktorá sa nebude týkať len Ukrajiny. Hoci, ako to je u neho zvykom, nie je jasné, čo tým vlastne myslel, ak vôbec niečo konkrétne.

Súčasná situácia nie je veľmi odlišná od toho, čo sme videli pred rokom, keď Biely dom predstavil 28-bodový mierový plán na ukončenie vojny. Úprimne povedané, vyzeral, akoby ho napísali v Kremli. Zahŕňal napríklad opätovné prijatie Ruska do G8, jeho začlenenie do globálnej ekonomiky a v podstate rozdelenie Ukrajiny a rozdelenie koristi či výhod z nej. Myslím si, že teraz je to rovnaký prípad. Rusko sa snaží využiť Spojené štáty a, žiaľ, má v Bielom dome ochotného partnera, aby presadzovalo svoju agendu. Ale ako vravím, nedokážeme vytvoriť udržateľnú bezpečnostnú architektúru v Európe, teda systém, ktorý by stabilizoval bezpečnostné vzťahy na celom kontinente, ak všetky strany považujú ostatné za hrozbu a neexistuje medzi nimi dôvera. Jednoducho to nie je možné. Som si istá, že aspoň niektorí ľudia v ruskej vláde si to uvedomujú. Úprimne povedané, neviem, či tomu rozumejú všetci v Bielom dome – a to hovorím ešte veľmi diplomaticky. Nie sú to odborníci na medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže možno ani úplne nechápu, čo vlastne navrhujú.

Prečo to teda robia?

Podľa mňa je to odraz snahy Ruska a Bieleho domu ukončiť vojnu čo najrýchlejšie za podmienok výhodných pre Moskvu. Je to pokus zastrašiť Európu a dotlačiť ju k súhlasu s určitými požiadavkami, aj keď nie so všetkými, ktoré Kremeľ predkladá. Už sme to videli a myslím si, že sa to bude opakovať, kým bude Trump prezidentom.

Pokiaľ ide o bezpečnostnú architektúru, objavili sa správy, že Rusko opäť požaduje, aby NATO stiahlo svoje jednotky tam, kde boli v roku 1997, teda pred rozšírením Severoatlantickej aliancie do strednej a východnej Európy. Čo by to znamenalo pre bezpečnosť Európy? Mimochodom, jednotky NATO sú rozmiestnené aj na Slovensku.

Samozrejme, znamenalo by to koniec bezpečnosti v Európe, a to z viacerých dôvodov. Po prvé, krajiny v blízkosti Ruska by zostali mimoriadne zraniteľné, dokonca aj voči oslabenej ruskej armáde. Nemyslím si, že Kremeľ teraz dokáže spustiť plnohodnotnú inváziu do ďalšej krajiny, keď sa snaží dosiahnuť aspoň minimálny úspech na Ukrajine. Rusko na to nemá kapacity. V budúcnosti by ich však, samozrejme, mohlo získať. Rovnako dôležité však je, že by to znamenalo politickú a diplomatickú kapituláciu pred Ruskom, lebo Putin by získal to, čo vždy chcel. Neviem si však predstaviť, že by napríklad Fínsko a Švédsko zrazu odišli z NATO, veď do aliancie vstúpili až po začiatku celoplošnej invázie na Ukrajine. Rovnako nenastane situácia, že by britská armáda stiahla svoje jednotky z Estónska len preto, že si to Putin želá. Takéto scenáre jednoducho neprichádzajú do úvahy.

Video

Bol summit Putina, Trumpa a Si Ťin-pchinga bez výsledkov?

Skúsme teda uvažovať hypoteticky. Ak by európski spojenci súhlasili so stiahnutím svojich jednotiek z východnej a strednej Európy, kam by malo Rusko presunúť svoju armádu vrátane vojakov z okupovanej Ukrajiny? Za Ural?

V prípade odchodu vojakov NATO by si Putin robil so svojou armádou, čo by sa mu zachcelo. Znamenalo by to, že Európa v podstate ustúpila Rusku. Moskva by možno ani nemusela posielať vojakov do každej krajiny, lebo niektoré štáty by jednoducho robili to, čo by od nich Kremeľ požadoval, pretože by sa ho báli. Určite by sme videli ešte väčšie zasahovanie do bezpečnosti týchto krajín a ešte intenzívnejšiu snahu ovplyvniť ich politiku. Príkladom toho, ako by to mohlo vyzerať, je Gruzínsko. Rusko tam má dlhodobo nasadených vojakov v separatistických regiónoch. Vďaka tejto vojenskej prítomnosti môže Moskva na Tbilisi vyvíjať obrovský tlak. Do značnej miery krajine bráni jednoznačne sa orientovať na Európsku úniu. Dnes má Kremeľ v Gruzínsku de facto klientsku vládu, ktorá presadzuje proruskú politiku a potláča politický disent. Myslím si, že niečo podobné by sme pravdepodobne videli v prípade, keby NATO odišlo zo strednej a východnej Európy. Bol by to návrat do sveta pred rokom 1989, nielen pred rokom 1997, teda k niečomu, čo by pripomínalo rozdelenie Európy počas studenej vojny.

Ale myslel som to tak, že ak Rusko požaduje, aby aliancia stiahla svoje jednotky z východnej Európy, čo by malo NATO žiadať od Ruska? Aby svoju armádu poslalo napríklad na Sibír?

Áno, samozrejme. Ak je tu návrh na demilitarizáciu Európy, musí sa týkať oboch strán. Podobný pokus sa uskutočnil na konci studenej vojny v rámci Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe. V jej rámci sa krajiny Varšavskej zmluvy a NATO dohodli na znížení počtu konvenčných síl na starom kontinente. Znižovali sa počty lietadiel, ničili tanky a zmenšovali armády. V skutočnosti však medzi oboma stranami nebola dostatočná dôvera, aby to bolo udržateľné.

Jedným z ponaučení je, že môžete povedať, že všetci musia stiahnuť svoje jednotky alebo znížiť počet svojich ozbrojených síl na území Európy a európskej časti Ruska. Ak však niekde inde stále máte veľkú armádu, môže sa vrátiť. Videli sme to na začiatku vojny proti Ukrajine v roku 2022, keď Moskva presúvala vojakov z rôznych častí krajiny. Ak by teda existoval návrh na odzbrojenie, musel by zahŕňať úplnú demilitarizáciu Ruska vrátane jeho jadrových zbraní. Moskva s tým, samozrejme, nikdy nebude súhlasiť. Ale buď by teda došlo k úplnej demilitarizácii, alebo k žiadnej.

Kde sú v celej tejto debate o novej bezpečnostnej architektúre Spojené štáty? Správy naznačujú, že po ukončení preskúmania americkej vojenskej prítomnosti v Európe odíde len relatívne malý počet vojakov, ale uvidíme, ako to dopadne. Zároveň visí veľký otáznik nad ochotou Trumpovej vlády brániť európskych spojencov v prípade veľkej bezpečnostnej krízy.

Trumpova vláda sa v súčasnej podobe dá označiť za nespoľahlivého partnera a v mnohých ohľadoch je pre Európu dokonca hrozbou. Na začiatku tohto roka to zistilo Dánsko a rovnako aj Kanada. Nový Kongres bude určite využívať kontrolu nad federálnym rozpočtom a svoje právomoci na to, aby obmedzil škody týkajúce sa európskej bezpečnosti, ktoré môže americká vláda napáchať. Situácia sa teda môže zlepšiť, ale prezidentom bude stále Trump a na kľúčových pozíciách budú jeho nominanti. Možno je však pre Európu vážnejšou otázkou to, čo príde po ňom.

Čo by to mohlo byť?

Vyzerá to tak, že ľudia stále dúfajú, že keď Trump skončí, všetko sa vráti do normálu a Amerika bude opäť garantom bezpečnosti celej Európy. Tá nebude musieť tak výrazne zvyšovať výdavky na obranu ani sa obávať, ako zabezpečiť jadrový dáždnik bez Spojených štátov. Nemyslím si však, že nás čaká takýto scenár. Je veľmi pravdepodobné, že Trumpov nástupca bude s Európou spolupracovať viac než súčasná administratíva. Aj tak však bude mať iné bezpečnostné priority.

Celé 21. storočie sa americkí prezidenti usilujú zmeniť vzťah k Európe a zamerať väčšiu pozornosť na ázijsko-tichomorský región v súvislosti s rastúcim vplyvom Číny. Možno teda budeme mať priateľskejšiu Ameriku, ktorá bude dôveryhodnejšia a spoľahlivejšia. Nemyslím si však, že Európa bude môcť niekedy v budúcnosti opäť vložiť všetku svoju bezpečnosť do rúk Spojených štátov. Amerika má nevyhnutne aj iné bezpečnostné priority. A to nie je kritika USA. Tie majú svoje vlastné národné záujmy, čo je úplne pochopiteľné, a v budúcnosti sa nebudú vždy dokonale zhodovať s tým, čo chce Európa.

Zároveň podľa mňa zabúdame, že bez ohľadu na to, kto bude v Bielom dome, bude to takmer určite už mladší politik bez skúseností so studenou vojnou, hoci práve tá desaťročia formovala transatlantické vzťahy. Dnes už to tak nie je. Ak sa do Bieleho domu dostane niekto ako Jon Ossoff alebo Alexandria Ocasio-Cortezová, jednoducho nebudú mať taký vzťah k tejto spoločnej histórii USA a Európy.

Áno, určite. Keď sa vrátime na začiatok 90. rokov, prezidentom, ktorý skutočne vyjednával koniec studenej vojny, bol George Bush starší. Bol to človek, ktorý bojoval v druhej svetovej vojne, a počas dlhej kariéry rokoval so sovietskymi predstaviteľmi. Veľmi dobre chápal hrozby, riziká aj možnosti spolupráce. Potom prišla ďalšia generácia, ktorá vyrastala ešte v období po druhej svetovej vojne. Ale ak ste napríklad 45-ročný americký politik, nemáte prakticky žiadnu osobnú skúsenosť so sovietskym obdobím ani so studenou vojnou. To všetko sa odohralo ešte predtým, než ste si uvedomovali svet okolo seba.

Myslím si, že ruská vojna proti Ukrajine možno do určitej miery prinútila ľudí viac premýšľať o tom, čo bolo v minulosti. A spôsob, akým má ruská vláda očividne neprimeraný vplyv na Biely dom, podľa mňa tiež núti niektorých Američanov zamyslieť sa nad rizikami, ktoré Rusko predstavuje pre záujmy USA. Stále to však nie je to isté ako obavy o bezpečnosť Európy. Ale aj takmer všetci európski politici, najmä v západnej Európe, politicky dozreli dlho po skončení studenej vojny. Nikdy predtým nemuseli čeliť vážnym bezpečnostným hrozbám, ktoré si vyžadovali ťažké rozhodnutia o vojenských výdavkoch, ani uznať, že ich krajinu môže ohrozovať iný štát. Sú to politici z čias mieru. Pre mnohých z nich bolo preto veľmi zložité pochopiť, aké vážne tieto hrozby v skutočnosti sú.

Dokáže Európa súčasne pokračovať v podpore Ukrajiny, dokonca ju zvýšiť, vzdorovať Trumpovi aj Putinovi a zároveň riešiť svoje vzťahy s Čínou?

Je to veľmi ťažká otázka. Je to veľká výzva a myslím si, že v niektorých oblastiach sa Európe darí lepšie ako v iných. Za veľmi zaujímavé považujem udalosti týkajúce sa Grónska. Európski lídri sa vo všeobecnosti snažili Trumpovi vychádzať v ústrety, dávať mu viac-menej to, čo chcel, a hovoriť o ňom pekne. Súhlasili aj s neprimeranými obchodnými podmienkami, len aby sa vyhli nepriateľským vzťahom. Hrozba, že Spojené štáty napadnú Grónsko, a následne vyhrážanie sa clami, však situáciu zmenili. Európske štáty sa postavili proti Trumpovi a jeho vláda ustúpila. Považujem to za veľmi poučný a zároveň pozitívny moment.

Samozrejme, všetci vieme, že NATO a Európska únia sú obrovské organizácie združujúce desiatky suverénnych štátov, ktoré majú vlastné záujmy, niekedy aj protichodné. Je veľmi zložité dosiahnuť dohodu, a ešte ťažšie to je, keď ju potrebujeme rýchlo. Zmeny preto prichádzajú pomaly, ale myslím si, že vidíme pokrok. Európa sa vo všeobecnosti posúva správnym smerom v mnohých otázkach týkajúcich sa bezpečnosti aj ekonomiky. Vrátane toho, že čoraz viac spolupracuje aj s Kanadou. Najväčšou výzvou však môžu byť politické zmeny v niektorých kľúčových európskych krajinách, najmä budúcoročné prezidentské voľby vo Francúzsku, ktoré by mohli výrazne zmeniť jeho smerovanie. Zvyšok Európy by potom musel nájsť spôsob, ako spolupracovať s francúzskou vládou, ktorá by bola viac proruská a proti európskej integrácii. A to by bolo veľmi náročné.

内容来自 Pravda - Svet,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

用 HomepageTab 新标签页关注 RSS,打开浏览器就能看到更新。

安装 HomepageTab