Môže existovať silná Európska únia s ekonomicky slabým Nemeckom?

Po páde železnej opony bola jednou z prvých vecí, ktorú som urobil, že sme si s bratom požičali starú otcovu Ladu a vybrali sa nadýchnuť čerstvého vzduchu na nemeckých diaľniciach.

Keď sme zastavili dotankovať benzín a ochutnať pravú demokratickú kávu, prisadol si k nám manželský pár vo veku mojich starých rodičov. Nedokonalou nemčinou, kompenzovanou veľkým nadšením som im na požiadanie porozprával, odkiaľ sme. Zvedaví boli tiež na naše prvé zážitky a očakávania v nových pomeroch v novej Európe. Počúvali a usmievali sa so záhadným smútkom v očiach, od ktorého sa im zarosili okuliare. Pri odchode ma starček chytil za ruku silnejšie ako by som čakal od osemdesiatnika, ktorý si mohol z detstva pamätať aj prvú svetovú vojnu a rozhodným hlasom vraví: „Nebojte sa, my Nemci už budeme dobrí."

Cestou na parkovisko k autu som si spomenul na otcove rozprávanie o bombardovaní rodného Prešova, ktoré zažil ako malý chlapec v detskom domove (lietadlá postupujúcej Červenej armády útočili na sídlo Gestapa neďaleko od sirotinca a medzi obeťami boli aj malí kamaráti môjho otca).

Nie sme hýbateľmi sveta

Asi nebudem ďaleko od pravdy pri konštatovaní, že v dnešnom svete viac ako kedykoľvek predtým všetko súvisí so všetkým. Nie je priestor a čas na siahodlhé analýzy. Pokúsim sa aspoň poukázať na niektoré príčiny situácie, v ktorej sa nachádzame. Prečo sme tam, kde sme, respektíve jej symptómy.

Hĺbavejší pozorovatelia v našej neveľkej krajine dobre vedia, že my nie sme hýbateľmi sveta. Naše úspešné prežitie do značnej miery závisí od toho, keď si čo najlepšie uvedomíme, kde je naše miesto v meniacom sa svete. Z účelových dôvodov je centrom tohto textu Nemecko. I keď som v ňom nežil, v rôznych situáciách a témach som ho dostatočne vnímal v kontexte, ktorý bol dôležitý pre napísanie týchto riadkov.

Počas mojej diplomatickej kariéry som sa s nemeckými partnermi stretol mnohokrát. Na viacerých miestach a pri rôznych otázkach. Len občas sme sa nezhodli, ale vždy sme sa rešpektovali. Krátko po mojom návrate z misie v Dubline (2004-2008) som sprevádzal slovenského ministra Kubiša na ceste do Berlína. Počas rokovaní ministrov „medzi štyrmi očami“ som diskutoval s poradcom nemeckého ministra. Videl, že som pod silným dojmom z írskeho úspechu v integračných procesoch a v reakcii mi vraví: „My Nemci si viac vážime príbeh Slovenska, ktoré musí využiť vlastné svaly a hlavu“. Myslel tým, že sme na rozdiel od Írov nemali komparatívnu výhodu bohatých európskych zdrojov.

Vynechám už skôr spomenuté „federálne“ zážitky pri rokovaniach o štátnych hraniciach medzi Českou a Slovenskou federatívnou republikou (ČSFR) a znovu zjednoteným Nemeckom po skončení studenej vojny.

Od zániku ČSFR už síce nemáme spoločnú hranicu, ale Nemci nás vnímajú ako historického suseda. Tento faktor, pretavený do vyššej miery ich zodpovednosti sa prejavil aj po dramatických zmenách v našom regióne. Nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel si na začiatok rokovania so svojim slovenským kolegom (neskorším dočasným premiérom) zobral do ruky zošit s perom a priamo sa opýtal, v čom môže Nemecko konkrétne pomôcť mladému štátu. Po úvodných vetách zo slovenskej strany nemecký politik usúdil, že z nich nevyplývajú zásadné požiadavky voči nemeckej strane. Nepotrebný zošit tak odložil na pôvodné miesto.

Viete, čo nás Nemcov najviac rozčuľuje?

Nemôžem zabudnúť na moje prvé rokovanie v Bonne krátko po vzniku samostatnej SR, ešte pred presťahovaním spolkovej vlády do Berlína (bol som na pozícii generálneho riaditeľa pre ľudské práva na slovenskom MZV). V programe som mal tiež stretnutie v Bundestagu. Poslanec, zdá sa mi, že za SPD, ma hneď po uvítaní zaskočil veľmi priamou a úprimnou otázkou: „Viete, čo nás, Nemcov, najviac rozčuľuje na strednej a východnej Európe?“

Rešpekt voči nemeckému politikovi aj značný vekový rozdiel, bol v mojich rokoch dnes, mi bránil nejakej unáhlenej reakcii. Evidentne ju ani nečakal a hneď pokračoval: „Náš problém spočíva v tom, že vás je veľmi veľa. Nedávno bolo na východ od nás zopár krajín a dnes vás je dvakrát toľko.“ Poznajúc príslovečný nemecký perfekcionizmus a poriadkumilovnosť mi došlo, že ak sa chcú plnohodnotne venovať vzťahom so všetkými štátmi, potrebujú mnoho nových kapacít.

Z ďalších slov som pochopil, že nemeckú vládu mimoriadne zamestnáva integrácia bývalej NDR do spolkového Nemecka. Snažil som sa naznačiť, že Nemci žijúci po druhej svetovej vojne na východ od rieky Labe rozumejú výzvam, ktorým čelí stredoeurópsky región určite viac ako naši noví euroatlantickí partneri. Súčasne som si povzdychol, že my nemáme „bohatého“ väčšieho brata, na rozdiel od bývalých východných Nemcov, ktorí počas studenej vojny žili v rovnakom politickom režime. Konvergencia - vyrovnávanie hospodárskeho vývoja v perspektívne zjednocujúcej sa Európe nás bude „bolieť“ viac a rozhodne bude trvať dlhšie.

Zásadný príspevok k stabilite kontinentu

Jednou z najviac viditeľných zmien geopolitickej mapy po konci studenej vojny bol na našom kontinente proces zjednotenia Nemecka. Keď o štvrťstoročie neskôr veľvyslanci dotknutých krajín odhaľovali na námestí v centre Bukurešti spomienkovú výstavu k pádu Berlínskeho múra, vo svojom prejave som zdôraznil jednu myšlienku so spätnou reflexiou: „Dobové demokratické procesy v Európe koncom minulého storočia umožnili pokojné zjednotenie Nemecka a rovnako civilizované rozdelenie Česko-Slovenska. Spôsob akým všetky tri národy uchopili novú formu svojej medzinárodnej štátnej subjektivity bol zásadným príspevkom k stabilite nášho kontinentu.“

Môj nemecký kolega veľvyslanec bez výhrad súhlasil s takýmto relevantným prepojením viacerých medzinárodných pohybov, všetkých s pozitívnymi dôsledkami. Znovu zjednotenie Nemecka sa udialo po dohode víťazných mocností, vrátane Moskvy, v druhej svetovej vojne a s vidinou (presvedčením?), že najväčší európsky štát bude nielen ekonomickým motorom Európy, ale tiež pevnou oporou demokratického sveta. Štát, ktorý už nikdy nebude mať ambíciu disponovať najmohutnejšou armádou na kontinente. A vyhne sa pokušeniam, ktoré môžu byť s tým spojené ...

Spomínaná vidina sa opierala o garancie v ústavnom systéme Nemecka. Ten bol na jeho území (v západnej časti) obnovovaný po porážke nacistického režimu pod dohľadom USA a západných spojencov tak, aby identifikoval vnútorné hrozby a mohol im predísť.

Predovšetkým Európa veľmi dobre pozná ohromný intelektuálny, ekonomický a kultúrny potenciál najväčšieho štátu na kontinente. Opakovane tiež zažila jeho zneužitie na vojenské, ba priam barbarské ciele. Plynutím času sa v nádeji predpokladalo, že európske integračné procesy budú komplementárne ladiť s ďalším vývojom v zjednotenom demokratickom Nemecku.

Neprimeraná empatia

V ostatnom čase si ľudia kladú otázku, ako je možné, že výrazné politické pohyby nastali vo východnej časti Nemecka. Pohyby, ktoré sú zrejme reakciou na niektoré nezvládnuté politiky. Tieto politiky boli síce prikryté európskym šatom ale ich hýbateľom bolo Nemecko. Nekontrolovaná a v dôsledku toho nezvládnutá migračná politika. Nezvládnutá preto, lebo zrejme neprimeraná empatia neumožnila zvážiť možné následky z demografického, sociálneho, ekonomického a napokon aj politického aspektu. Dramatické vývrtky v energetických stratégiách, z ktorých rozbolela hlava nejedného (nielen) politika v iných krajinách. Ambície tzv. zelenej politiky, ktorá sledovala neuskutočniteľné ciele.

Možno poniektorí si uvedomili skôr ako samotní Nemci nezvyklý jav: Nemecko strácajúce svoju silu v oslabenej Európe v rozkolísanom svete. Dovnútra krajiny - kancelár bol v Bundestagu zvolený až v druhom kole napriek uzavretej koaličnej dohode. Navonok - Nemecko nebolo zvolené za nestáleho člena do Bezpečnostnej rady OSN. Obe udalosti sa odohrali v rozpätí posledného roka a prvýkrát vôbec v novodobých dejinách Nemecka.

Tradičným politickým stranám, ktoré vládli buď v tandeme alebo sa striedali pri moci, dnes dýcha na chrbát AFD - najmä v dôsledku ich akumulovaných zlyhaní. Na stole je relevantná otázka. Môže existovať silná EÚ s ekonomicky slabým Nemeckom? Nedopustí sa najväčšia európska krajina, ktorá sa ocitá v dosť nekomfortnej situácii, nejakej osudnej chyby, ktorá by dramaticky ovplyvnila osud nielen nášho regiónu?

Fajka mieru a kedysi ako zlý vtip

EÚ sa dnes nachádza na akejsi križovatke. Ďalší vývoj ukáže, či po viacerých nedobrých rozhodnutiach príde konečne to správne. Alebo sa reťaz zlých rozhodnutí, ktoré sa postupne navzájom prekrývali, ukončí známym veľkým plášťom - ktorý zakryje/zmaže všetky predchádzajúce omyly - vojnovým konfliktom.

Sledujúc „ľahkosť a povrchnosť“ s akou niektorí dejatelia pristupujú k téme mieru a vojny mám občas zvláštny pocit. Domnievajú sa, že reč je o akejsi aplikácii, ktorú si kedykoľvek stiahneme do mobilu? Pravdu povediac, istý čas už je Európska únia so svojou zásadnou a razantnou (nielen finančnou) podporou akýmsi hybridným účastníkom vojny, pustošiacej hneď za hranicami EÚ.

Zostane asi nezodpovedanou otázkou, či mohla EÚ, respektíve donedávna ešte pevné transatlantické spoločenstvo efektívnejšie využiť najväčší potenciál aký bol v histórii kumulovaný. Využiť k tomu aby boli (zdôrazňujem) primeraným spôsobom (opäť zdôrazňujem) obe strany konfliktu motivované k jeho mierovému riešeniu. Niektorým hneď napadne hriešna myšlienka - nebola politická vôľa. Nečudo, keď si spomenú na verejné vyjadrenia nemeckej kancelárky (jednej z garantov) o skutočnom zámere dohôd z roku 2014. Mimochodom bývalá kancelárka vyrastala a až do konca studenej vojny žila v NDR.

V týchto súvislostiach by nás nemal prekvapiť bizarný ťah na globálnej šachovnici, keď Američania prehovárajú Rusov aby láskavo pozvali Európanov k stolu spoločne „vyfajčiť fajku mieru“. Voľakedy by sme také niečo považovali za zlý vtip.

O neustráženom pohybe v mantineloch

Z čias pôsobenia v Bukurešti si pamätám tvrdenie jedného rumunského politológa. Krajiny nášho regiónu, ktorý sa rozprestiera medzi Nemeckom a Ruskom nemôžu kľudne spať v dvoch krajných situáciách. Keď si Berlín s Moskvou rozumejú príliš dobre a spokojne hrkútajú o tom, ako sa im darí spoločný biznis (Nordstream, resp. bývalý nemecký kancelár v kľúčovej pozícii ruského energetického giganta).

Alebo, naopak, keď vzájomne skrížia meče. Pre národy nášho regiónu nie je, žiaľ, vo výsledku rozhodujúce, kto tasil zbraň ako prvý. Obávam sa, že jedným zo zlyhaní európskeho projektu je (bude?) to, že EÚ neustrážila v pozitívnom slova zmysle, aby sa jej najsilnejší štát pohyboval v spomínaných mantineloch.

Ak uvedenú paradigmu pozdvihneme na globálnu šachovnicu, je len logické, že Európa musí byť nervózna. Washington a Moskva, s Pekingom za chrbtom, sa dohadujú aj o nej bez prítomnosti zástupcov starého kontinentu. Európsky integračný projekt tak opätovne potvrdzuje, že funguje iba v peknom počasí a ostatné tri veľmoci sú v tom podľa mňa nevinne.

Poľahčujúcou okolnosťou je fakt pri ohliadnutí sa o generáciu dozadu. Ronald Reagan s Michailom Gorbačovom si tiež vystačili sami pri resetovaní globálneho poriadku. Prečo? Lebo to boli relevantní hráči. Prečo? Lebo boli dlhodobo jasne identifikovateľní a konzistentní. Svet ich preto rešpektoval napriek tomu, že boli z opačných táborov, možno aj galaxií.

Občas sme zaregistrovali sťažnosti dôležitých dejateľov na to, že politicko-strategická relevancia EÚ v iných regiónoch sveta nezodpovedá jej ekonomickému výtlaku, resp. zásadnej pomoci dotknutým regiónov. Či nebude náš hendikep spočívať v tom, že v štátoch EÚ sa žiaci neučia jednotný dejepis, ba poniektorí ani zemepis. V plnej nahote sa to prejavuje tak, že keď sa chceme dohodnúť na jednotnej pozícii k vojnovým konfliktom, udierame hlavou na tieto limity. A čím bližšie je ten konflikt k našim hraniciam, tým viac nás z toho bolí hlava.

My tu už asi nebudeme, keď americké archívy vydajú zo svojich útrob svedectvo o neznámej pavučine euroatlantickej spolupráce. Naši potomkovia sa možno dozvedia, čo bolo dôvodom pre atlantických spojencov, aby odpočúvali bývalú kancelárku. Nedôvera? Kontrola? A prečo do jej stoličky poslali neskôr, keď išlo do tuhého, výsadok prvotriednej kvality vykresaný zo samotnej Čiernej skaly (pozn. súčasný kancelár bol pred svojim nástupom do funkcie v Berlíne predsedom dozornej rady spoločnosti BlackRock. Reč je o najväčšej nadnárodnej investičnej a správcovskej spoločnosti na svete so sídlom v New Yorku).

Turecký prezident nebude potrebovať v Berlíne tlmočníka

Na záver ponúkam dezert obhajcom či milovníkom tradičných európskych hodnôt. Presne 500 rokov po bitke pri Moháči obsadili Turci hlavné mesto Nemecka. Tí, ktorí sú z rôznych dôvodov vnímavejší k symbolom, možno registrujú novinku na nemeckej politickej scéne. Turecký prezident bude mať radosť z toho, že pri stretnutí s novou starostkou Berlína (v čase písania týchto riadkov sa ešte neujala funkcie) nebude potrebovať tlmočníka.

Na druhej strane bude to mať výhodu pri posilňovaní transatlantickej spolupráce. Starostka hlavného mesta Nemecka môže počas návštevy New Yorku ísť so svojim americkým kolegom na spoločné náboženské obrady.

Venujme pozornosť aj symbolu v obrátenom garde. Takmer tisíc rokov patril medzi najvzácnejšie klenoty kresťanskej civilizácie Chrám múdrosti (Hagia Sofia) v Konštantínopole. Najväčší kostol na svete až do 16. storočia, kedy bola postavená gotická katedrála v meste Sevilla, čo súviselo s reconquistou Pyrenejského polostrova. Po obsadení mesta na Bospore národom Osmanov bol chrám „transformovaný“ na mešitu.

Keď sa Carihrad po prvej svetovej vojne ocitol medzi porazenými štátmi, prezident zakladateľ nového moderného Turecka vtlačil najslávnejšej stavbe v meste ekumenický charakter. Po sto rokoch, začiatkom tejto dekády súčasný prezident a bývalý starosta svojho rodného Istanbulu z nej opäť urobil mešitu. Na veľké pobúrenie niektorých kruhov v Európe. Najmä Nemecko nahlas protestovalo na rôznych úrovniach. Nepomohlo si. Frustrácia tureckých elít z toho, že ich Európania celé desaťročia ťahajú za nos v ambíciách byť súčasťou európskych štruktúr bola zrejme silnejšia ako európske úsilie obhajovať tie hodnoty, ktoré sprevádzali životom desiatky generácií na našom starom dobrom kontinente.

内容来自 Pravda- Menej vážne s Rasťom Piškom,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

用 HomepageTab 新标签页关注 RSS,打开浏览器就能看到更新。

安装 HomepageTab