Čo nám zostalo po chemičkách? S toxickým dedičstvom komunizmu žijeme aj 37 rokov po revolúcii

Vo Vrakuni, v Predajnej a v okolí Strážskeho má dedičstvo komunistického režimu dodnes hmatateľnú podobu. Sú ním chemikálie v podzemnej vode, jamy plné odpadu zo spracovania ropy aj zakopané sudy s toxickými látkami.

Záber z filmu Zóny nikoho.

Na tieto tri miesta sa v celovečernom dokumente Zóny nikoho vydali režisérky Viera Čákanyová, Lucia Kašová a Barbora Sliepková.

Nad obcou Predajná sa v čiernej hladine dvoch jám zrkadlia brezy. Starostka Tatiana Čontofalská volá jamy „čierne oči“. Pri pohľade zhora akoby hľadeli na dedinu. V šesťdesiatych rokoch sem začala rafinéria Petrochema Dubová ukladať odpad. O dve desaťročia neskôr jamy prekryli drevom a fóliou a zasypali zeminou.

Miestni si ešte pamätajú, ako na nej vyrástla tráva. Potom sa pôda začala vydúvať a prepadávať. Čierna hladina sa opäť objavila na povrchu. „Garnitúry sa u nás striedajú každé štyri roky. Chemické procesy v jamách prebiehajú už viac ako 60 rokov,“ píše v autorskej explikácii Barbora Sliepková. Jej slová vystihujú otázku, ktorá spája všetky tri príbehy filmu. Kto prevezme zodpovednosť za priemyselný odpad, ktorý v krajine zostáva celé generácie?

V okolí niekdajšieho podniku Chemko Strážske má toto dedičstvo podobu zakopaných sudov. Lucia Kašová sleduje, ako sa toxické látky dostávajú do potravinového reťazca. V obrazoch inšpirovaných biblickými motívmi hľadá spôsob, ako priblížiť túto skúsenosť ľuďom v regióne. „Chcem apelovať na kresťanské cítenie ľudí a podporiť uvedomenie si nebezpečenstva, v ktorom žijeme, ktoré dýchame a jeme,“ píše režisérka.

 Zóny nikoho Foto: Filmsomnia Zóny nikoho

V bratislavskej Vrakuni sa príbeh skládky odohráva aj pod ulicami mesta, v podzemnej vode. Viera Čákanyová si za predlohu pre svoju animovanú časť vybrala hubové podhubie. Jeho vláknami vedie divákov po stopách minulosti skládky až k otázke jej budúcnosti. Túto cestu si predstavuje ako pohyb v počítačovej hre. „Ako zostupujeme do hlbín myceliálnej siete, ocitáme sa v jednotlivých leveloch,“ opisuje svoj prístup Čákanyová.

Každá z troch režisérok si vybrala jednu lokalitu a vlastný spôsob, ako ju zachytiť. Spája ich rozhodnutie postaviť do centra rozprávania samotnú krajinu. „Toxicitu však vnímame aj v spoločenskom systéme, ktorý tieto problémy vytvoril a odvtedy ich mentálne vytesňuje,“ píšu autorky v spoločnej režijnej explikácii.

Záber z filmu Zóny nikoho Foto: Filmsomnia Záber z filmu Zóny nikoho

Na Zónach nikoho sa stretli tri dokumentaristky, ktorých predchádzajúce filmy pozná aj medzinárodné publikum. Viera Čákanyová uviedla svoje Poznámky z Eremocénu na Berlinale, snímka Námorník Lucie Kašovej mala premiéru na festivale Hot Docs v Toronte a Barbora Sliepková získala za Čiary hlavnú cenu Opus Bonum na festivale Ji.hlava. Zóny nikoho vznikli v slovensko-českej koprodukcii pod vedením producentky Anny Mach Rumanovej zo spoločnosti Filmsomnia.

Na uvedenie do kín nadviažu regionálne projekcie s diskusiami a premietania pre stredné školy. Pre študentov a študentky pripravuje tím filmu program Adoptuj si zónu. Triedy si vyberú environmentálnu záťaž vo svojom okolí, preskúmajú ju pomocou máp a odborných zdrojov a pripravia otázky pre ľudí a inštitúcie, ktoré sa daným miestom zaoberajú.

内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

用 HomepageTab 新标签页关注 RSS,打开浏览器就能看到更新。

安装 HomepageTab