Kauza pre ombudsmana: po 150 erotických správach tréner skončil

Patrí k najrešpektovanejším a najvplyvnejším športovým funkcionárom v Česku. Čoskoro uplynie polstoročie jeho pôsobenia v rôznych vysokých funkciách.

Archívna snímka z roku 2018. Ombudsman Českého olympijského výboru Alexander Károlyi si prevzal v Prahe ocenenie Medzinárodného olympijského výboru za výnimočný prínos v športe a olympijskom hnutí.

Alexander Károlyi (73) sa do povedomia širokej verejnosti zapísal ako šéf disciplínárnej komisie Československého a neskôr Českomoravského futbalového zväzu. Riešil aj najväčšiu korupčnú kauzu v dejinách českého futbalu, ktorá vypukla v roku 2004.

,,Zaoberal som sa ňou intenzívne dva roky a zabrala mi dovedna viac ako tisíc hodín," vraví rodák z Podlužian, ktorý v súčasnosti zastáva post ombudsmana českého športu.

Už 33 rokov kráča český a slovenský šport vlastnou cestou. Kto viac pocítil rozdelenie?

Podľa mňa rozdelenie bolo viac prianím politických špičiek ako bežných ľudí i športovcov. Nepovedal by som, že to niekto viac či menej pocítil. Takmer s istotou sa dá povedať len to, že keby sme sa nerozdelili, boli by sme silnejší. Ak by sme zostali v športovej terminológii, je to skôr nerozhodne. Má to niekoľko aspektov.

Môžete to rozviesť?

Česko má viac obyvateľov, čo logicky zvádza k tomu, že sú aj väčšie možnosti výberu talentovanej mládeže. Nie je však nikde napísané, že ich aj nájdeme. Je aj väčšie a asi bolo silnejšie z pohľadu ekonomiky, v priemyselnej, obchodnej, podnikateľskej sfére.

Ani to ešte neznamená, že bude automaticky úspešný aj šport. Na druhej strane si slovenskí športovci uvedomovali, že šanca presadiť sa a reprezentovať bude reálnejšia ako v čase federácie. Motivácia mohla byť silnejšia, čo v športe nie je zanedbateľný moment.

Starší slovenskí športovci sa neraz posťažovali, že dostať sa do reprezentácie bolo pre nich ťažšie ako pre Čechov. Cítili sa znevýhodnení, rozhodovalo sa zväčša v Prahe...

Som presvedčený, že najdôležitejšia je vždy kvalita. Ešte som sa nestretol s trénerom na profesionálnej úrovni, ktorý by chcel prehrať, netúžil mať najlepších hráčov, zverencov. Spomeniem aspoň najpopulárnejšie športy.

Vo finále ME 1976 vo futbale nastúpilo v základnej zostave osem Slovákov, jasnú prevahu mali aj predtým na MS 1970. A aj na MS 1962, kde hrala ČSSR vo finále, mali Slováci výrazný podiel.

V hokejových tímoch na MS mávali prevahu českí hráči, ale slovenskí zohrávali významnú úlohu. Mimochodom, republika je rozdelená a ako ombudsman počúvam podobné sťažnosti stále.

Video

Fair Play: Športové legendy - Wolf Dieter Ahlenfelder

Vypočujte si ďalšiu epizódu zo série podcastov Športové legendy. Tentokrát o Wolfovi Dieterovi Ahlenfelderovi.

Riešite aj nominačné spory?

Tvoria veľkú časť podnetov. Nevylučujem, že sa stane, že niekto pociťuje k druhému nejakú animozitu, rozhodnú aj sympatie. Zväz vypíše nominačné kritériá, športovec ich splní, ale na podujatie necestuje. S tým sa stretávam pomerne často.

Ako postupujete?

Posudzujeme, aké boli kritériá. Či v nominačnom procese bolo aj niečo osobné alebo nie. Čo ak podmienky splnia viacerí, ale miest je menej? Tréner sa rozhodne medzi dvoma kandidátmi na podobnej výkonnostnej úrovni možno pre toho, kto je o tri roky mladší a perspektívnejší.

Subjektívny prístup zohráva akiste tiež úlohu. Ale predstava, že v súčasnom globálnom svete sa rozhoduje na základe národnostného kritériá, je pre mňa absurdná.

Aj u nás sú v tímoch v kolektívnych športoch zástupcovia aj desiatich národností, keby ich nemali, nemôžu ani nastúpiť. V lete sa stali španielski futbalisti majstri sveta, ale v ich úzkom výbere nebol ani jeden hráč z historicky najúspešnejšieho klubu Realu Madrid. To nepotrebuje komentár.

Na posledných olympiádach boli české výpravy početne veľmi podobné, ale v Paríži 2024 získali reprezentanti päť medailí, polovicu z dvoch predchádzajúcich... Vládne v Česku spokojnosť s výsledkami na významných podujatiach?

O úplnej spokojnosti by som nehovoril. Verejnosť to právom meria medailami a často je kritická. Ale vieme aj to, aká je tenká čiara medzi úspechom a neúspechom.

Až 28 športovcov skončilo v Paríži za stupňom víťazov do desiateho miesta. Rozhodli často zlomky sekúnd alebo centimetre.

Každý jeden prípad musíme posudzovať individuálne, aj podľa toho, aká bola konkurencia. Keby sme aj v iných odvetviach nášho života figurovali v prvej svetovej desiatke, mohli by sme si gratulovať.

Slováci mali naposledy v Paríži najmenšiu výpravu v histórii. Bola štyri razy menšia ako česká...

Nevidel by som v tom nijakú tragédiu. Vieme aj z minulosti, že profesionálny šport sa vyvíjal často vo vlnách. Raz to bolo lepšie, raz horšie, niekedy sa zišla silná generácia v niektorom športe a prejavilo sa to aj vo výsledkoch.

Možno už na najbližšej olympiáde alebo o šesť rokov bude mať výprava výrazne viac členov a bude aj úspešnejšia. Česko i Slovensko sú malé krajiny a sotva sa vyrovnáme športovým veľmociam. V niektorých prípadoch nehľadajme vo výsledkoch ani logiku.

Napríklad?

Česko má Ester Ledeckú a Slovensko Petru Vlhovú, obe sú skvelé olympijské šampiónky, ale ani jedna krajina by nemohla organizovať v ich športe majstrovstvá sveta, nemá na to podmienky. Alebo jedinečná rýchlokorčuliarka Martina Sáblíková. Má desať olympijských medailí v rýchlokorčuľovaní, ale nemáme ani jednu rýchlokorčuliarsku dráhu.

V oboch krajinách sa často zdôrazňuje, že štát musí viac podporovať športové aktivity a zdravý spôsob života mladej generácie...

To podpisujem. Je správne, ak sa naša pozornosť sústreďuje na deti. A v tomto prípade sa nedá merať len medailami. Na túto tému by sme mohli dlho diskutovať. V Česku sú populárne najmä olympiády detí a mládeže, vekový limit je do 16 rokov.

Na týchto súťažiach sa zúčastňuje bezmála päť tisíc účastníkov. Tam sa objavili talenty, ktoré neskôr reprezentovali krajinu a vybojovali aj olympijské medaily. Ale pri tejto téme sa vždy aj trochu pousmejem.

Dôvod?

Zbieram športovú literatúru. V mojej knižnici je aj kniha z roku 1925, v ktorej sa hovorí, aké sú hlavné problémy českého športu, najmä futbalu. Jedným je práca s mládežou a druhým sú rozhodcovia. Aj po sto rokoch je to večná téma.

Ak sa nám aj teraz niečo nepodarí, okamžite zaznie, že dôvodom je slabá práca s mládežou a tu musíme konečne začať... Čoskoro uplynie polstoročie, čo pôsobím v rôznych funkciách v športe. Zažil som už možno päťdesiat rôznych koncepcií.

Často tvrdíme, že odovzdávame skúsenosti, ale skúsenosť je neprenosná. Po každom neúspechu tvrdíme, že sa musíme z neho poučiť... Náš šport je plný klišé a fráz, ktoré sa opakujú a nič neznamenajú.

Pôsobíte štrnásť rokov ako ombudsman Českého olympijského výboru. Na čo sa najviac sťažujú českí športovci? A sťažujú sa vôbec, dostávate veľa podnetov?

Len za uplynulý polrok som ich dostal až 54, čo je extrémne číslo. Dovedna ich bolo už bezmála 500. Predtým vo futbale som ich za 31 rokov v disciplinárke zažil vyše 17-tisíc, pravda, aj s riešením žltých kariet a menších priestupkov.

Škála problémov v práci ombudsamana je veľmi široká. Už som spomínal sťažnosti na neobjektívnu nomináciu. Objavujú sa aj problémy šikany, zásahy do ľudskej integrity. Alebo sexuálne obťažovanie. Dostávam aj veľa žiadostí o výklad stanov a noriem.

Objavujú sa aj sťažnosti na baráž. Tímy hrajú dlhodobú súťaž a potom sa rozhoduje v troch či piatich zápasoch. Je to v istom zmysle v rozpore s dobrou správou v športe. V barážových súbojoch môže mať tím chorých, zranených a celoročná práca neprinesie efekt.

Ako postupujete? Riešite každý podnet?

Zaoberám sa všetkými podnetmi a robím maximum pre to, aby sme sa vyhli súdnym sporom. Sú dlhé a drahé a často problém ani nevyriešia.

Aký najkurióznejší prípad ste riešili v poslednom období?

Je nielen kuriózny, ale aj smutný. Nemám súhlas zainteresovaných, takže nemôžem uverejniť ich mená. Vysoký funkcionár zväzu a tréner zneužil svoje postavenie a svoju zverenkyňu sexuálne obťažoval tým, že jej za pol roka poslal 150 erotických esemesiek.

Nemala ešte osemnásť. Dával jej aj ďalšie návrhy, ale ona ho odmietala a obrátila sa na mňa. V podstate len chcela, aby sa jej ospravedlnil. Tréner však prešiel do protiútoku, tvrdil, že ho krivo obvinila, najal si aj advokáta. Tým prípad nabral grády.

Skončil na súde?

Nie, ale zvolil som netradičný postup. Športovkyňa mala esemesky odložené. Nechal som ich všetky notársky overiť. Notár sedel u mňa bezmála celý deň a všetky správy overil a zaregistroval. S tým tréner nerátal. Odstúpil zo všetkých funkcií a už v športe nepracuje.

Netradičný bol aj prípad plavkyne, ktorá sa nezhodla s klubom a ten jej bránil trénovať. Zakázal jej vstup do plavárne a ešte aj vymenil zámky, aby sa tam náhodou nedostala. V malom meste to bol jediný bazén, v podstate musela skončiť s kariérou.

Množstvo kurióznych situácií ste zažili najmä v disciplinárnej futbalovej komisii. Na ktorú najčastejšie spomínate?

Bolo ich veľa, ale táto stále vyvoláva úsmev. V roku 1980 sme mali na stole prípad dorasteneckého reprezentanta Miloša Mejtského. Chcel prestúpiť z Hradca Králové do Slavie Praha.

Klub nesúhlasil, a tak podpísal prestupové lístky do Malšovej Lhoty, ktorá hrala krajskú súťaž. Normy nedovoľovali, aby futbalista podpísal dva prestupy. Na disciplinárku sme pozvali aj zástupcu Malšovej Lhoty Vladimíra Špáta. Nikdy nebol v Prahe na disciplinárke.

Padla otázka, či mu nebolo divné, že veľký talent chce hrať za ich klub. Vôbec nie, odvetil. Vtedy boli hviezdami majstri Európy, tak som sa ho spýtal, či by mu nebolo divné ani to, keby chceli za nich hrať Viktor, Ondruš, Panenka či Dobiaš. Nie, nás je málo, my berieme každého, zareagoval.

V disciplinárnej komisii ste začali pracovať ako študent práv v roku 1978. Popritom ste mali stále svoju prácu, vlastníte úspešnú firmu... Kde čerpáte energiu?

Vedel by som si predstaviť život aj bez športu a funkcií, ktoré som vykonával. Ale šport je krásnym spoločenským fenoménom a po mnohých rokoch sa stanete jeho súčasťou. Mňa táto práca vždy bavila, napĺňala. Ako napísal vo svojej knihe môj priateľ a známy chirurg Pavel Pafko ,,všetko to išlo skoro samo".

Viackrát ste mali ponuky aj zo Slovenska. Nikdy ste neuvažovali, že sa vrátite?

Nikdy som nestratil kontakt so Slovenskom, žijú tu moje dve sestry, početné príbuzenstvo. Ak mi to dovolí čas, rád navštevujem Podlužany, kde som vyrastal. Sledujem slovenský šport, udržiavame dobré vzťahy so zástupcami Slovenského olympijského a športového výboru.

So Slovenskom ma spájala často aj moja práca. Stal som sa aj generálny riaditeľ VUB Consult, spoločnosti, ktorá sa starala o majetkové podiely Všeobecnej úverovej banky v českých firmách. Raz som bol aj celkom blízko k návratu.

Kedy to bolo?

Ešte tesne pred rozdelením Československa. Vtedy som od predsedu futbalového zväzu Milana Služaniča a generálneho sekretára Petra Židovského dostal ponuku, aby som viedol Slovenský futbalový zväz alebo disciplinárku.

V Prahe som však už žil dvadsať rokov, mal som tam zázemie, rodinu. Bola by to pre nás všetkých veľká zmena. Praticky som stále pôsobil aj v slovenských službách a rozdelenie štátu som nikdy dramaticky nepociťoval.

Kto je Alexander Károlyi

Popredný právnik, podnikateľ a významný športový funkcionár sa narodil 27. septembra 1953. Vyrastal v Podlužanoch neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Vyštudoval právo na Karlovej Univerzite v Prahe, kde žije 55 rokov.

Pôsobil 31 rokov v disciplinárnej komisii Československého futbalového a Českomoravského zväzu, 21 rokov stál n jej čele a riešil aj najväčšiu korupčnú kauzu v histórii českého futbalu.

Bol dlhoročným členom a aj predsedom Rady expertov antidopingového výboru ČR ,a osem rokov členom výkonného výboru Českého olympijského výboru (ČOV) a šéf jeho Legislatívnej rady.

Štrnásť rokov pôsobí ako ombudsman Českého olympijského výboru, čo je práca nezlučiteľná s inou funkciou v športe.

Od roku 2001 je majiteľom poradenskej firmy Pragocon.

内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

用 HomepageTab 新标签页关注 RSS,打开浏览器就能看到更新。

安装 HomepageTab