Na námestiach sme pred 37 rokmi žiadali férovú súťaž, dnes pestujeme názorový rasizmus
Pred 37 rokmi, po ústretových rokovaniach veľmocí a v čase, keď už naši susedia vykročili k prerodu, sme len my prešľapovali na mieste.
Vtedajšie vedenie, ktorého aktéri väčšinou získavali prvé politické zručnosti počas druhej svetovej vojny a v ére rozmachu ťažkého priemyslu, sa nedokázalo prispôsobiť novým podmienkam, keď informačná vlna striedala vlnu priemyselnú.
Nepochopili vývoj na západ od našich hraníc, ale ani ďaleko na východe. Mám na mysli Čínu, ktorá síce zásadne nezmenila politický systém, no z technologického, ekonomického a geopolitického hľadiska sa za krátke obdobie premenila ako nikto na svete.
Ak by sa zmena neodohrala počas spomienky na dnes takmer zabudnutého Jana Opletala, obrat by určite nastal neskôr. Hoax o smrti študenta Martina Šmída bol iba rozbuškou, rozhodne nie príčinou pádu režimu. Verejnosť proti násiliu (VPN) začínala ako široké ľudové hnutie s obrovskou túžbou po diskusii a stala sa veľkým myšlienkovým laboratóriom.
Časom sa však uzatvárala sama do seba a riešila nie obsahové, ale inštrumentálne problémy. Vo vlastnej bubline nepochopila nové trendy, ktoré nastali s uvoľnením spoločnosti.
Video
Protest Bratislava námestie SNP
Autor: Robert Hüttner
Kým november odštartoval demokratickú revolúciu, krátko po ňom nastala národno-emancipačná revolúcia a v tichosti sa pripravovali obrovské majetkové zmeny spojené s malou a veľkou privatizáciou. VPN nezvládla tieto tri súbežné procesy, stratila pozície v spoločnosti, po druhých voľbách sa ocitla mimo parlamentu a štát, ktorému prisahala vernosť, sa rozpadol – našťastie regulovaným spôsobom.
Treba však uznať, že generácia nových politikov bola oproti tomu, koho si volíme dnes, omnoho vzdelanejšia a ľudskejšia. Mnohí z nich nepoznali politický marketing, farizejstvo či zákulisné intrigy. Z prvých dialógov sršala túžba po celospoločenskej spravodlivosti, a nie po individuálnom profite. Diskutovalo sa možno nie tak britko a suverénne ako dnes, ale s úctou k druhému názoru.
Mnohí dnes účelovo stotožňujú svoje súčasné hodnoty s hodnotami vtedajšej pestrej verejnosti protestujúcej proti končiacemu mainstreamu a o kľúčových novembrových požiadavkách hovoria skreslene. O férovú súťaž nestoja a slobodu prejavu vnímajú iba ako slobodu vysloviť vlastné postoje.
Oponenta bez toho, aby niečo o ňom viac vedeli, bez dôkazov, vopred dehonestujú a pripisujú mu odpudzujúce ľudské vlastnosti. Zaplietli sa do názorového rasizmu, ktorý používa podobné myšlienkové modely ako tradičný biologický rasizmus.
Jedným z najčastejších slov, ktoré sa vtedy začalo verejne používať, bol dialóg. Tomáš Garrigue Masaryk vyslovil známu vetu: „Demokracia je diskusia.“ Ústava SR zodpovedá moderným nárokom, no obsahovo sme zablúdili inam.
Nielen vrcholoví politici, ale aj veľká časť občanov sa prestali reálne rozprávať. Sociálne siete, podobne ako mnohé naše elity, chrlia hrubé nenávistné slová a plytké, no marketingovo silné vety. Spoločnosť stráca schopnosť čítať s porozumením, počúvať svojho oponenta a zamyslieť sa sama nad sebou.
S dialógom to nemá veľa spoločného, čo vyvoláva nepríjemnú otázku, či skutočne žijeme v demokracii – a ak áno, tak určite nie v takej, akú si väčšina obyvateľov v spomínaný november priala.
内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗