Bajkalu zvonil umieráčik. Potom sa stalo niečo, čo sme za 343 rokov nevideli. Vedci hľadajú vysvetlenie
Na juhu Sibíri leží jazero, ktoré je také obrovské, že jeho rozmery na mape trochu klamú. Vyzerá ako dlhá modrá jazva v krajine, v skutočnosti však ukrýva viac sladkej vody než akékoľvek iné jazero na Zemi. Keď sa v lete pozriete na jeho priezračnú hladinu, pod ňou sa stráca svet s hĺbkou až 1 642 metrov. V zime sa zasa mení na nekonečnú ľadovú pláň, ktorej praskanie počuť na kilometre.
Video
Bajkalské jazero vstalo z mŕtvych
Zdroj: Pixabay, Pexels
Autor: Gabriela Sabová
Bajkal je prírodný unikát, ktorý prežil milióny rokov. Lenže ani jeho obrovské zásoby vody nie sú zárukou, že jej bude mať vždy dostatok. V druhej polovici 20. storočia a najmä v posledných desaťročiach sa v jeho povodí začali kopiť problémy. Dlhé obdobia sucha znižovali prítoky riek, hladina jazera klesala a vedci čoraz pozornejšie sledovali, čo sa deje s jedným z najcennejších sladkovodných ekosystémov planéty.
A potom prišiel obrat, ktorý by ešte pred niekoľkými rokmi čakal málokto.
Nová štúdia čínskych vedcov, publikovaná v novembri 2026 v časopise Geophysical Research Letters, priniesla pozoruhodné zistenie: vodný režim Bajkalu sa v posledných rokoch výrazne zmenil.
Obdobie od roku 2017 do roku 2024 predstavuje podľa rekonštrukcie vedcov najvýraznejšiu fázu obnovy vodnosti za posledných 343 rokov.
Aby na to prišli, nemuseli sa spoliehať len na moderné meracie stanice. Pomohli im aj stromy, ktoré si v letokruhoch uchovali záznam o tom, aké suché či vlhké boli jednotlivé roky dávno predtým, než človek začal systematicky merať počasie.
Príbeh Bajkalu tak dostal nečakanú zápletku. A tá sa začína pri vode, ktorá z neho celé roky mizla.
Jazero, ktoré má vlastné počasie aj vlastný svet
Kto príde k Bajkalu prvýkrát, môže mať pocit, že sa ocitol pri mori. Voda sa stráca za obzorom, pobrežie lemujú hory a skalnaté útesy a na niektorých miestach je hladina taká priezračná, že vidieť hlboko pod ňu. Lenže toto nie je more. Je to jazero staré približne 25 miliónov rokov, ktoré prežilo celé geologické epochy a dodnes sa považuje za jedno z najpozoruhodnejších prírodných miest planéty.
Bajkal je dlhý približne 636 kilometrov, na najširšom mieste má takmer 80 kilometrov a v najhlbšom bode klesá až do hĺbky 1 642 metrov. Obsahuje približne 23-tisíc kubických kilometrov vody, čo predstavuje asi pätinu všetkých nezamrznutých zásob povrchovej sladkej vody na svete.
Ak by ste chceli túto vodu vypustiť cez rieku Angara, ktorá z jazera vyteká, trvalo by to stovky rokov.
Bajkal má tisíce živočíšnych a rastlinných druhov, veľká časť z nich nežije nikde inde. Jeho najznámejšou obyvateľkou je nerpa – tuleň bajkalský. Ťažko uveriť, že tuleň môže žiť uprostred Sibíri, stovky kilometrov od oceánu, no práve tu má svoj jediný prirodzený domov.
Svoje miesto v živote miestnych obyvateľov má aj omul, ryba, ktorú v okolí jazera údia, sušia a pripravujú na množstvo spôsobov. Bajkal je zdrojom obživy, pitnej vody, turizmu aj energie. Jeho význam ďaleko presahuje hranice Sibíri – povodie zasahuje až do Mongolska a riečny systém napája vodné elektrárne na Angare.
Práve preto sa zmeny na jeho hladine nedajú odbiť ako obyčajné kolísanie vody. Keď Bajkal stráca vodu, problém sa začína v celom regióne.
Video
Toxické gudrónové jazerá na Horehroní
Problém sa preniesol až k jazeru
Bajkal nie je uzavretá vodná misa. Jeho zásoby neustále dopĺňajú stovky riek a potokov, najvýznamnejšou je Selenga. Prichádza z Mongolska, preteká rozsiahlym územím a do jazera privádza približne polovicu vody z riečneho prítoku. Na opačnej strane Bajkal vodu odovzdáva Angare, ktorá pokračuje ďalej cez Sibír.
Ak sa zmení množstvo zrážok v povodí Selengy, Bajkal to skôr či neskôr pocíti. A práve to sa v priebehu 20. storočia začalo diať. Suchšie obdobia sa opakovali čoraz častejšie a dlhodobý trend smeroval k poklesu vodnosti. V rokoch 1995 až 2016 sa situácia výrazne zhoršovala.
Do prirodzeného režimu jazera navyše zasahuje aj človek. Na Angare stojí Irkutská vodná elektráreň, ktorej priehrada ovplyvňuje hladinu Bajkalu už od konca 50. rokov minulého storočia. Voda tu preto nie je iba otázkou dažďa a snehu. Treba ju rozdeľovať medzi energetiku, zásobovanie a ďalšie potreby regiónu.
A práve v tejto chvíli je dôležité rozlišovať medzi dvoma vecami: hladinou jazera a množstvom vody, ktoré preteká jeho riečnym systémom. Nová štúdia sa sústredila predovšetkým na druhý ukazovateľ. Vedci sledovali spoločný prietok Selengy a Angary, aby získali obraz o tom, ako sa mení vodný režim celého povodia.
Výsledok ich priviedol k prekvapujúcej otázke: čo ak sa dlhoročný príbeh vysychania práve obrátil?
Stromy prezradili, čo sa dialo dávno pred prvými meracími stanicami
V tomto príbehu majú nezvyčajnú úlohu sibírske borovice. Vedci totiž nemali k dispozícii stovky rokov priamych meraní prietokov riek. Meteorologické stanice ani vodomerné zariadenia v 17. storočí neexistovali. Museli preto nájsť spôsob, ako sa dostať do minulosti.
Pomohla im dendrochronológia – veda, ktorá skúma letokruhy stromov. Každý rok pribudne na kmeni nový prírastok. Jeho šírka závisí okrem iného od dostupnosti vody, teploty a podmienok rastu. Keď je vlahy dostatok, letokruh býva širší. Keď strom zápasí so suchom, jeho prírastok sa môže výrazne zmenšiť.
Čínsky výskumný tím vedený Fengom Chenom a Shijiem Wangom skombinoval údaje z 12 už existujúcich lokalít s vlastnými vzorkami. V okolí Bajkalu odobrali v roku 2024 ďalších 52 vzoriek z borovíc lesných. Výsledné letokruhové záznamy porovnali s historickými meraniami vody v riekach a vytvorili rekonštrukciu vodného režimu siahajúcu až do roku 1682.
Zjednodušene povedané, stromy im pomohli zistiť, či bolo v povodí Bajkalu pred sto, dvesto alebo tristo rokmi sucho alebo dostatok vody. A nielen to. Vedci dokázali odhadnúť aj intenzitu zmien.
Vznikol tak unikátny časový rad, ktorý umožňuje porovnať dnešné pomery s obdobiami, keď sa v Európe ešte len rozbiehal priemysel a na Sibíri nikto netušil, že raz bude možné sledovať vodný režim jazera pomocou satelitov.
Hlavné zistenie výskumu je pozoruhodné: obdobie od roku 2017 do roku 2024 predstavuje podľa rekonštrukcie najvýraznejšiu fázu hydrologickej obnovy za celých 343 rokov.
Video
Kanada - krajina s najdlhším pobrežím a rozmanitou prírodou
Po desaťročiach sucha prišiel obrat, aký história nepamätá
Čísla z novej štúdie sú ešte prekvapujúcejšie než samotný príbeh. Vedci zistili, že po dlhodobom poklese sa prietok v riečnom systéme Bajkalu začal približne v roku 2017 prudko zvyšovať. V rokoch 2017 až 2024 dosiahol 145,2 percenta dlhodobého priemeru.
To znamená, že rekonštruovaný prietok bol o viac než 45 percent vyšší než priemerná hodnota za celé sledované obdobie. V porovnaní s predchádzajúcou fázou sucha išlo o približne 80-percentné zotavenie. Výskumníci navyše zistili, že tempo tohto nárastu bolo najvýraznejšie v celej 343-ročnej časovej sérii.
Zmena sa neprejavila iba v jednom čísle. Satelitné snímky ukázali, že okolitá krajina začala byť zelenšia. Zaznamenaný bol aj rast hladiny jazera. Viaceré nezávislé ukazovatele tak naznačujú, že povodie sa skutočne dostalo do vlhkejšej fázy.
Do diania vstúpila Arktída
Bajkal leží hlboko vo vnútrozemí Ázie, ďaleko od oceánskeho pobrežia. Mohlo by sa preto zdať, že jeho vodný režim závisí predovšetkým od toho, koľko naprší alebo nasneží priamo v jeho okolí. Lenže atmosféra nepozná hranice štátov ani vzdialenosti na mape.
Výskumníci upozorňujú na zmeny v atmosférickom prúdení nad severnými moriami. V oblasti Beringovho, Čukotského a Ochotského mora zaznamenali v poslednom desaťročí odlišný vývoj teploty morskej hladiny a rozsahu morského ľadu než v predchádzajúcom období.
Súvisí to s takzvaným arktickým zosilnením otepľovania – javom, pri ktorom sa Arktída otepľuje rýchlejšie než zvyšok planéty. V posledných rokoch sa však v niektorých jej oblastiach tento proces dočasne spomalil. Podľa autorov štúdie mohli tieto zmeny ovplyvniť atmosférickú cirkuláciu a podporiť prenos vlhkosti smerom k Sibíri.
Výsledkom mohlo byť viac zrážok a priaznivejšie podmienky pre dopĺňanie vodných zásob v povodí Bajkalu.
Nie je to však definitívne potvrdený jediný dôvod. Autori hovoria o mechanizme, ktorý zodpovedá pozorovaným súvislostiam, pričom jeho presné fungovanie si vyžaduje ďalší výskum. Na zmene sa podieľalo viacero faktorov vrátane dostupnosti pôdnej vlhkosti, topenia snehu, výparu a vegetácie.
Zistenie je napriek tomu dôležité. Ukazuje, že aj jazero ukryté hlboko v sibírskej krajine môže reagovať na atmosférické procesy, ktoré sa odohrávajú tisíce kilometrov ďaleko.
Video
otužilec ,otužovanie , Kuchajda ľad zima
Najkrajšie jazero sveta má aj svoju ľadovú tvár
Bajkal je fascinujúci nielen vďaka svojim rozmerom a vedeckým rekordom. Jeho podoba sa počas roka mení tak dramaticky, že človek by na fotografiách z rôznych ročných období niekedy ani nespoznal, že ide o to isté miesto.
V lete láka predovšetkým ostrov Olchon, najväčší ostrov jazera. Jeho skalnaté pobrežie, stepi, borovicové lesy a výhľady na nekonečnú hladinu patria k najznámejším scenériám Sibíri. Na myse Burchan sa nad vodou týči Šamanská skala, jedno z najposvätnejších miest miestnej burjatskej kultúry. Podľa tradičných predstáv tu sídlia mocné duchovné sily.
Zima však mení Bajkal na úplne inú planétu. Keď hladina zamrzne, vznikajú na nej obrovské plochy priezračného ľadu. V jeho vnútri zostávajú uväznené vzduchové bubliny, ktoré vytvárajú zvláštne stĺpce a obrazce. Ľad sa láme, posúva a vytvára modré kryhy, ktoré miestami pripomínajú sklenené platne rozhádzané po krajine.
Práve tieto scenérie sa stali jedným z najväčších lákadiel zimného cestovného ruchu. Návštevníci sa vydávajú na zamrznutú hladinu na špeciálnych vozidlách, fotografujú ľadové jaskyne a obdivujú priezračnosť ľadu, cez ktorý vidno do hĺbky niekoľkých metrov.
Táto výnimočná príroda je aj dôvodom, prečo Bajkal v roku 1996 zapísali na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Organizácia ocenila jeho geologickú jedinečnosť, vek, výnimočnú biodiverzitu a význam pre poznanie vývoja života na Zemi. Nie je to teda iba obrovská zásobáreň vody, ale jeden z najcennejších prírodných ekosystémov sveta.
内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗