Z Nemecka ich na Slovensko pozvali Pálffyovci a potom tajomných huncokárov čakal ťažký osud

Tajomní huncokári žili v karpatských lesoch. Prišli na pozvanie Pálffyovcov z Nemecka, usadili sa u nás, popracovali, všeličo tu zažili, ale zasa museli odísť. Vladimíra Kmečová napísala o huncokároch román Slepá koľaj (Slovart), v ktorom spracovala, čo o nich vypátrala a vzdala im tak aj hold.

V knihe ma hneď zaujal huncokársko - slovenský slovník, ktorý je na konci románu. Niektoré slová som naozaj počula po prvý raz. Odkiaľ ste o huncokároch vedeli vy?

Ja som sa so samotným pojmom huncokár stretla prvý raz len pred pár rokmi. Našla som ho v Modranských zvestiach. Článok opisoval príbeh tejto komunity v období konca druhej svetovej vojny. Keďže väčšina huncokárov bola nemeckej národnosti, postihol ich rovnaký osud ako ostatných Karpatských Nemcov. Ten príbeh v lokálnom periodiku bol pre mňa natoľko zaujímavý, že som sa pustila do obšírnejšieho pátrania. Čoskoro som pochopila, že mám pred sebou nielen veľmi zaujímavú tému, ale aj jednu z takmer zabudnutých kapitol slovenských dejín. A to bol moment, ktorý ma podnietil k napísaniu Slepej koľaje.

Vladimíra Kmečová Foto: archív VK Vladimíra Kmečová

Týchto nemeckých drevorubačov a lesných robotníkov vraj pozvali na Slovensko do Malých Karpát Pálffyovci. Odkiaľ presne prišli a kde všade sa u nás usadili?

Pálffyovci sa na začiatku 18. storočia takpovediac „zviezli“ na štátom riadenej migrácii, ktorej cieľom bolo znovu osídliť vybrané regióny Uhorska. Tie, ktoré boli demograficky najviac postihnuté dlhodobými konfliktmi s Osmanskou ríšou. Šľachtickému rodu Pálffyovcov patrila väčšina malokarpatských lesov, ale pre ich správu nedokázali nájsť medzi miestnym obyvateľstvom dostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Rozhodli sa teda prizvať na svoje panstvá ľudí z horských oblastí - predovšetkým z dnešného Rakúska a Nemecka.

Splynuli s naším obyvateľstvom? Odkiaľ presne boli?

Predkovia huncokárov pochádzali z oblasti Štajerska, z Korutánska, Tirolska, Bavorska, z okolia Salzburgu, neskôr to boli aj lesní robotníci zo Sudet či Sliezska. Usadili sa v Malých Karpatoch, priamo v lesoch, kde nielen pracovali, ale aj celoročne bývali. Domy mali na horských lúkach, roztrúsené po samotách, a styk so svetom podhorských obcí sa prakticky až do zániku monarchie obmedzoval na cirkevné úkony a nákupy.

Foto: Slovart Vladimíra Kmečová: Slepá koľaj

Akým spôsobom formovali lesnú krajinu? V čom boli majstri? Mali u nás dobré podmienky?

Najstarší huncokári mali zo svojich pôvodných domovov zažité to, čomu dnes hovoríme lesné hospodárstvo. Dokázali les nielen ťažiť, ale aj obnovovať, starať sa o lesnú zver, vysádzať stromčeky zo sadeníc vypestovaných v lesných škôlkach. To bolo niečo, čo Slováci ešte na začiatku 18. storočia v podstate nepoznali. Ťažba dreva v našich končinách dovtedy spočívala hlavne v stínaní stromov. Pílenie sa vo veľkom rozšírilo práve vďaka týmto nemecky hovoriacim drevorubačom.

Píliť v pokľaku bolo určite namáhavejšie než zoťať strom sekerou, ale jednou z nepísaných zásad drevorubačského kánonu bolo, že po spílení stromu nesmie zostať peň vyšší ako pol metra. Ich pracovné i celkové životné podmienky boli ťažké. Súviselo to s fyzicky namáhavou prácou, ktorú často vykonávali aj ženy (drevo sa pílilo hlavne v zimných mesiacoch), i s rôznymi obmedzeniami, ktoré prinášal život v lese. Napríklad deti nechodili do škôl v dedinách, učil ich potulný učiteľ, takzvaný Wanderlehrer, a učili sa po nemecky.

Žijú ešte na Slovensku nejakí potomkovia tejto komunity?

Áno, časť huncokárov po 2. svetovej vojne ostala na Slovensku a ich potomkovia tu žijú naďalej. Akurát už nebývajú na horských samotách a profesijne sa venujú najrôznejším povolaniam. Nad Modrou, v osade Na Piesku (kedysi Am Sand) sídli OZ Potomkovia Huncokárov. Jeho členovia sa formou rôznych podujatí, ktoré sú spravidla prístupné širokej verejnosti, snažia prezentovať kultúru a zvyky svojich predkov. K najznámejším aktivitám patria magdalénske slávnosti, „hujcajcom“, ktoré sa konajú v júli na sviatok sv. Márie Magdalény. Tej je zasvätená huncokárska kaplnka na lúke neďaleko známej Zochovej chaty.

kaplnka huncokárov Na Piesku Foto: archív Vladimíry Kmečovej kaplnka huncokárov Na Piesku

Ako ste zbierali materiál ku knihe Slepá koľaj? Sú o huncokároch svedectvá v archívoch?

Pri písaní svojho príbehu som stavala na poznatkoch získaných z odborných historických prác, monografií, rôznych zborníkov, ale vychádzala som aj z výsledkov vlastného bádania v archívoch. Keďže ide o románovú kroniku z prostredia Malých Karpát, nemohla som opomenúť ani historické reálie regiónu ako takého. Čitateľ sa tak môže dozvedieť nielen o živote horských ľudí a ich zamestnávateľov – Pálffyovcov, ale získa tiež informácie zo starých Smoleníc, Častej alebo Dolian (kedysi Ompitálu).

Paradoxne, archívnych materiálov máme omnoho viac o Pálffyovcoch než o samotných huncokároch – pri nich som čerpala hlavne z prác historikov a etnografov, ktorí robili terénne výskumy na túto tému ešte v minulom storočí. A samozrejme, za tri roky, počas ktorých som pripravovala prvý diel Slepej koľaje, som nadviazala aj osobné kontakty s potomkami huncokárov, takže osudy niektorých rodín poznám aj z rozprávania.

Vychádzali ste teda aj v románovom príbehu zo skutočnosti?

Príbeh huncokárskej rodiny Stolzerovcov je celý vymyslený – postavy aj ich osudy. Dokonca medzi typickými priezviskami horských ľudí nenájdeme ani meno Stolzer. Je to pochopiteľné, keďže celú naratívnu trajektóriu som volila tak, aby som zachytila presne tie momenty života huncokárov (a dejinné zlomy), ktoré som považovala za dôležité. Naopak, pasáže venované Pálffyovcom sa dôsledne zakladajú na faktografii, keďže ide o reálne historické postavy.

huncokársky cintorín Na Piesku Foto: archív Vladimíry Kmečovej huncokársky cintorín Na Piesku

O kom sa vám najlepšie písalo?

Myslím, že mi k srdcu prirástli obe protagonistky hlavných dejových línií – húževnatá, nezlomná huncokárka Matilda i jej aristokratický náprotivok – grófka Lucia Pálffy, ktorá sa počas svojho takmer 97-ročného života musela vyrovnať s mnohými životnými peripetiami.

Môže byť kniha zaujímavá aj pre čitateľov v zahraničí? Môže to, čo bolo pri písaní prioritou pre vás, zaujímať aj Nemcov?

Ako som už spomenula, zaujalo ma predovšetkým zistenie, že ide o prakticky neznámu, hoci pomerne nedávnu históriu regiónu, v ktorom žijem. Navyše, téma vyrovnania sa bývalého Československa s kolektívnou vinou a „nemectvom“ na Slovensku je v našej beletrii, na rozdiel od tej českej, reflektovaná minimálne.

V Nemecku žijú potomkovia tých rodín, ktoré museli Československo opustiť v rámci povojnového odsunu, takže by to pre nich mohlo byť zaujímavé. Či však kniha vyjde aj v Nemecku, je druhá vec. Samozrejme, ako autorku by ma potešilo, keby sa Slepá koľaj objavila na nemecky hovoriacom trhu.

Máte už ohlasy na knihu?

Kniha vyšla len koncom septembra, takže ohlasy na ňu prichádzajú postupne. Zatiaľ sa ku mne dostali pozitívne hodnotenia jednak samotnej témy, vykreslenie neznámeho sveta zabudnutej komunity, ale čitatelia ocenili aj jeho prepojenie s osudmi vplyvných aristokratov. Na podrobnejšie literárno-vedné recenzie v odborných časopisoch si ešte musím počkať.

Ako ste sa dostali k písaniu kníh? Vraj počúvate aj klasickú hudbu. Čomu všetkému sa venujete? Pripravujete opäť nejaké knižné prekvapenie z histórie?

Prvú knihu som napísala počas koronakrízy. Písanie bolo vtedy pre mňa akýmsi druhom psychohygieny – vytvorila som si alternatívny svet príbehov zo starobylého Orientu, v ktorých som ako inšpiráciu použila zážitky z mojich vlastných početných ciest. Cestovanie je vlastne jednou z mojich najväčších záľub, popri čítaní a klasickej hudbe. Pokiaľ ide o ďalšiu tvorbu – v prvom rade musím dopísať druhý, záverečný diel Slepej koľaje. Do čoho sa pustím potom, to zatiaľ neviem, aj keď nejaké námety v zásobe mám. Rozhodne však nechcem zostať zaškatuľkovaná ako autorka historických kníh. Dám sa prekvapiť, čo pre mňa múzy nachystajú.

内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

用 HomepageTab 新标签页关注 RSS,打开浏览器就能看到更新。

安装 HomepageTab