Kolaps planetárneho systému je asi prijateľnejší než opustenie ideológie rastu

Americký environmentalista a spisovateľ Richard Heinberg poukazuje na to, že dvoj- až trojpercentná ročná miera rastu sa bežne považuje za znak zdravej ekonomiky.

Lenže rast ekonomiky znamená aj rast spotreby zdrojov, takže aj pri takomto relatívne nízkom raste sa spotreba zdrojov približne za 25 rokov zdvojnásobí.

Rovnako vzrastie aj produkcia odpadu a emisie skleníkových plynov. Heinberg zároveň konštatuje, že za uplynulé štvrťstoročie globálna ekonomika rástla takým tempom, že ľudstvo od roku 1997 spotrebovalo viac ako polovicu neobnoviteľných zdrojov vyťažených od vzniku človeka.

Dôsledkom je antropogénna zmena klímy, prudký pokles biodiverzity, zmena chemického zloženia atmosféry a hydrosféry, teda posun planetárneho systému do stavu, v ktorom je udržanie súčasného rozsahu civilizácie čoraz menej pravdepodobné.

Hospodársky rast sa pritom stotožňuje s rozvojom. Mal by život zlepšovať, nie ho ohrozovať. Ako ekonomická kategória vznikol až počas II. svetovej vojny. Už v 50. rokoch minulého storočia sa stal primárnym politickým cieľom, jeho dosahovanie hlavnou úlohou a zodpovednosťou vlád a zároveň aj najvýraznejším indikátorom miery úspešnosti národného rozvoja a spoločenského blahobytu.

Napriek pomerne rozsiahlej a neustávajúcej kritike tohto konceptu z rozličných akademických i politických pozícií sa paradigme rastu podriadili nielen vlády kapitalistických, ale aj socialistických a rozvojových krajín. Paradigma rastu zohrala významnú úlohu aj v ideologických a vplyvových bojoch studenej vojny, počas ktorých slúžila ako porovnávacie kritérium úspešnosti konkurenčných ekonomicko-politických systémov.

Kritika rastu ako univerzálnej ekonomicko-politickej stratégie, paradigmy či ideológie sa objavila už v polovici minulého storočia. V 60. rokoch sa začala kritika tohto konceptu spájať s poznaním environmentálnych podmienok a predovšetkým limitov rastu.

Do širšieho povedomia sa však táto kritika dostala až v dôsledku správy Rímskeho klubu známej ako Limity rastu, publikovanej v roku 1972. Jej autori na základe poznatkov a možností modelovania vývojových trendov dostupných začiatkom 70. rokov minulého storočia dospeli k tvrdeniu, že: „Ak sa súčasné trendy rastu svetovej populácie, industrializácie, znečistenia, produkcie potravín a vyčerpávania zdrojov nezmenia, hranice rastu na tejto planéte sa dosiahnu niekedy v priebehu nasledujúcich sto rokov.

Najpravdepodobnejším výsledkom bude pomerne rýchly a nekontrolovateľný pokles počtu obyvateľov aj priemyselnej kapacity.“

Viaceré významné vedecké inštitúcie tento rok publikovali výsledky súčasných výskumov, ktoré sa termínovo približne zhodujú s predikciou Rímskeho klubu. Príčinu hroziaceho poklesu obývateľnosti planéty však vidia predovšetkým v príliš rýchlej antropogénnej klimatickej zmene a poklese biodiverzity.

Štáty a ich ekonomicko-politické a sociálne systémy sú však natoľko závislé od pokračovania hospodárskeho rastu, že sa fakticky zmenili na „rastové štáty“. V dominantnej časti ekonomického a politického diskurzu je tak predstava kolapsu planetárneho systému prijateľnejšia ako predstava ekonomicko-politického systému bez ideológie rastu. Nič v prírode však nerastie trvalo – aj rakovinové bunky to môžu robiť len dovtedy, kým žije organizmus, ktorý svojím rastom zabíjajú.

© Autorské práva vyhradené

内容来自 Pravda- Menej vážne s Rasťom Piškom,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

把喜欢的内容,留在你的新标签页。

打开我的订阅