Brazílii sa uľavilo – ale asi nie nadlho. Zopakuje sa venezuelský scenár?

Učiteľka, ktorá nás v Brazílii učila po portugalsky, bývala takmer na periférii mesta, približne päť kilometrov od nášho bytu. Mestská hromadná doprava tam nepremávala a prejsť takú vzdialenosť po kopcovitom teréne v brutálnej horúčave bolo nemysliteľné.

Využívali sme teda služby taxikára, ktorého nám odporučili známi. Za rozumnú cenu nás každý týždeň odviezol k učebni a po vyučovaní nás priviezol domov.

Raz sa stalo, že cestou z vyučovania sa musel zastaviť v takzvanom country clube po asi jedenásťročného chlapca, ktorý tam chodil na tenisové tréningy. Sedel som na prednom sedadle a chlapca očividne urazilo, že som mu obsadil miesto. Flegmaticky sa ma spýtal, odkiaľ som. Odpovedal som mu a tým sa náš rozhovor skončil. Neskôr mi šofér vysvetlil, že chlapec pochádza z prostredia mestskej smotánky.

Video

Lulovi priaznivci oslavujú jeho znovuzvolenie za prezidenta Brazílie - Reuters

Zdroj: Reuters

Keď sa pozriem do tváre Jaira Bolsonara a jeho syna Flávia, o ktorom si donedávna svetová tlač myslela, že vyhrá voľby a nasmeruje Brazíliu čo najväčšmi doprava, je mi jasné, že aj Bolsonarovci vyrastali v takom komforte ako ten chlapec. Rodičia ich určite vodili do country clubu, ohradeného vysokými múrmi a odtrhnutého od špinavej, každodennej reality. Nepochybujem o tom, že ani Bolsonarovci netušia, ako vyzerá každodenný život za múrmi ich „klubu“.

Samotné pomenovanie country club naznačuje, že ide o vidiecku ustanovizeň, v ktorej lokálna smotánka imituje veľkomestský život. Lenže country cluby sú aj v najväčších brazílskych mestách – aby sa maloburžoázni obmedzenci mohli pechoriť ako v dákom hollywoodskom filme.

Veľkomestám Brazílie chýba elegancia, mondénnosť, intelektuálna noblesa. Brazíliu beznádejne gniavi nízky vkus, tuposť a narcizmus malomeštiaka oblečeného v zle ušitom obleku. Platí to nielen o priaznivcoch Flávia Bolsonara, ale aj o voličoch súčasného, ľavicovo orientovaného víťaza, staronového prezidenta – Luiza Inácia Lulu da Silva. Ľavicová orientácia však Brazílii pristane väčšmi než nafúkanosť pravičiarov, ktorým z nohavíc vždy trčí diablovo kopýtko.

Keby bol tohtoročné voľby vyhral Flávio Bolsonaro, do popredia by sa (naoko) dostali pravicové hodnoty, no v praxi by to znamenalo príklon k diktatúre, netolerancii, chamtivosti, drancovaniu, iným slovom: k trumpizmu. Flávio by najsamprv udelil amnestiu otcovi, ktorý si vo väzení má odsedieť 27 rokov. Potom by sa bez škrupúľ začal opičiť po Trumpovi – tak, ako to robia pravičiari aj v iných krajinách.

Vyhral však Lula. Vyše 200-miliónová krajina, kde viac ako polovica obyvateľstva je afrického pôvodu, si môže vydýchnuť. Ale nie nadlho. Trumpovská Amerika, na ktorú spolieha mladý Bolsonaro, to len tak nenechá. Už aj preto nie, lebo za Lulom stojí Čína. A dejiny latinskoamerických krajín nikdy neboli dlhodobo pokojné.

Presne pred 70 rokmi Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund v knihe Tam za řekou je Argentina napísali, že v latinskoamerických krajinách za 130 rokov došlo k stovkám ozbrojených povstaní. Napríklad v Bolívii za 74 rokov došlo k 60 prevratom, vo Venezuele za 70 rokov zasa k 60 povstaniam. V Paraguaji mali od vydobytia nezávislosti 100 vzbúr a 20 krajín malo od roku 1810 asi 125 ústav… Nečudoval by som, keby sa v Brazílii zomlelo niečo podobné ako vo Venezuele.

© Autorské práva vyhradené

内容来自 Pravda- Menej vážne s Rasťom Piškom,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

把喜欢的内容,留在你的新标签页。

打开我的订阅