Ľud, ulica, peniaze, moc - demokracia naráža na limity, ale nie je na odchode
Pokrok nie je priamka, zvykne sa hovoriť, keď časy nie sú práve ľahké. Na ružiach ustlané nemá už istú dobu ani demokracia. Globálny index hovorí jasne o jej ústupe. Nebuďme prekvapení, historicky je to len krátkodobý model a na predpoklady značne náročný.
Tri základné z nich dnešná doba poskytuje v čoraz menšej miere. Prvým je verejnosť, tvorená informačným prostredím, schopným generovať funkčný verejný diskurz. Druhým je aspoň bazálny zmysel pre spoločné ciele. Ten podrýva čoraz vypätejší individualizmus a nárokovosť moderného človeka. A do tretice, zdieľaný blahobyt, produkujúci pocit spoluúčasti na pokroku. Ako hovorí starší nemecký bonmot: „Ak nejazdí vlak na čas, je to problém pre demokraciu.“
Dnešná demokracia je preťažená nesúladom kapacít, očakávaní a komplexnosti problémov. Je modelom do dobrého počasia, hovoria skeptici. Panika z jej úpadku je stará ako demokracia sama, oponujú historici.
Jej otvorenosť ju robí napadnuteľnou zvnútra a zároveň je jej najsilnejšou stránkou. Zabezpečuje schopnosť nenásilnej sebakorekcie. To je v záujme ľudu i vládcov - nespokojnosť prvých ventiluje nádejou na zmenu, druhým zabezpečuje odchod bez defenestrácie alebo gilotíny. Rad jej nepriateľov nie je krátky. Napokon, vždy bola zbraňou ulice proti moci a jej privilégiám: aristokracii, kléru, oligarchii a jej služobníkom.
Demokracia a jej sviatok, akt volieb, je všetko, len nie úhľadná záležitosť. Dokonale odzrkadľuje stav a úroveň spoločenstva, svetlé aj pochmúrne stránky ľudí - radosť, nádej, spolupatričnosť aj lesť, intrigy, lži, manipulácie, agresivitu.
Čo v rozprave o stave dnešnej polis ostáva zamlčané úplne, je fakt, že vo svojej funkčnej podobe demokracia zabezpečuje „človeku milión“ presne to, čo dnes ľuďom najviac chýba a prečo sa od demokracie odvracajú: vyššiu mieru kontroly nad svojím životom, ako ju garantuje autokracia či oligarchia. V oligarchii (forma vlády) sú sloboda i dôstojnosť striktne podradené záujmom najbohatších. V autokracii sa z práv bežného človeka veľká hlava nerobí. A spravidla si v nej oligarchické skupiny vytvárajú vlastné práva a pravidlá.
Právny, demokratický a sociálny štát pre priemerného človeka garantuje nie maximálnu, ale najvyššiu možnú mieru sebaurčenia a kontroly nad podmienkami svojho života. Vrátane vlastnej zodpovednosti. Demokracia nie je režimom liberálnych elít, ale ak funguje, je najlepším z možných svetov pre bežného, uvedomelého človeka.
Pozrime sa do USA. Je to poučné. Päťdesiat najväčších donorov investovalo do utorkových kongresových volieb 2,8 miliardy dolárov. Ich návratnosť sa však znižuje. Oligarchizácia je taká do očí bijúca, že sa v kombinácii s krízou životných nákladov stala volebným tromfom americkej ľavice. Ako píše magazín The New Republic: „Keď v utorok volíte republikánov, volíte americkú oligarchiu.“
Alebo ako na adresu MAGA a ich kultúrnych vojen hovorí texaský kandidát za demokratov James Talarico: „Jedinou menšinou, ohrozujúcou USA, sú miliardári.“ Elon Musk do jeho nezvolenia investoval bezmála 200 miliónov dolárov. A najnovšie sa demokratom vyhráža, že keď chcú bojovať mečom, môžu mečom aj zomrieť.
Kongresové voľby americkú demokraciu nevyliečia. Obava najbohatšieho človeka zemegule z vôle ľudu, rovnako ako plné ulice Belehradu, Ria či západoeurópskych miest Európy však potvrdzujú, že demokraciu zatiaľ do koša hádzať nemusíme.
© Autorské práva vyhradené
内容来自 Pravda- Menej vážne s Rasťom Piškom,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗