Keď o vede rozhodujú algoritmy. Kto vlastne riadi naše univerzity?
Akademická samospráva vznikla spolu s prvými univerzitami ako obranný mechanizmus proti zásahom zvonka.
V širšom slova zmysle aj ako arbiter hodnotiaci akademikov – kvalitu ich výskumu a výučby. Nikdy to nemala ľahké. Do jej kompetencií vstupujú politické, ideologické, ale aj ekonomické záujmy. Netreba ísť ďaleko do minulosti. No občas to vyzerá tak, že i samotná akademická samospráva sa spreneveruje svojmu poslaniu a slepo prijíma pravidlá, ktoré sa jej podsúvajú.
Začnem scientometriou. Úmysel bol v podstate dobrý, nejako číselne orientačne vyjadriť „kvalitu“ vedca a jeho práce. Počítali sa publikácie a ohlasy na ne. Ani jedno nie je bez problémov. Do počtu publikácií vstupovali súkromné firmy so svojimi databázami.
Kategória „karentovaný“ časopis alebo „indexovaná“ konferencia mohla, ale aj nemusela mať žiadnu výpovednú hodnotu o kvalite. V súčasnosti je v móde zaraďovať časopisy a konferencie do kvalitatívnych tried. Aj toto robia súkromné komerčné spoločnosti. Každý by vedel uviesť dostatok príkladov, aké je to zavádzajúce.
Sám som zažil, ako pri najvyššie zaradenom časopise trval „recenzný“ proces týždeň a u iného, horšie hodnoteného, som dostal po mesiacoch tri mimoriadne podrobné a kvalitné posudky. V menších odboroch, ktoré nie sú veľmi trendy, nemusí ani existovať najvyššie hodnotený publikačný priestor. To však nehovorí nič o kvalite výskumu.
Nedávno bola najvýznamnejšia konferencia, priam Olymp v disciplíne, ktorej sa venujem, preradená do nižšej kategórie – na veľké prekvapenie a protesty celej medzinárodnej komunity. Rozhodli algoritmy. Nástup umelej inteligencie a doslova generovanie vedeckých článkov, ale aj ich hodnotení radšej ani nespomínam.
Video
Eduard Burda, dekan pf UK
Toto všetko by ešte nebola tragédia, ak sa tomu vie akademická komunita brániť a vracať sa k jadru svojho poslania. No tie naše často zlyhávajú aj v elementárnejšej rovine. Raz mi kamarát spomínal historku z ich vedeckej rady. Keď došlo na prerokúvanie profesúry, všetci otvorili notebooky a začali v databázach lustrovať kandidáta.
Nikoho nezaujímalo, čo vlastne robí. Ešte horšie je, ako sa naša akademická samospráva vyrovnáva s plagiátormi, ale aj tými, ktorí by ich mali eliminovať – od skúšobných komisií po odborných recenzentov. Ak niekto publikuje pod svojím menom cudziu diplomovú prácu, evidentne nezlyhal len on.
Ďalším naším špecifikom je aj spôsob výberu rektorov a dekanov. Už systém, keď ich volili akademické senáty, nepovažujem za dobrý. Aj keby to bolo bez ich študentských častí, viackrát som videl, že sú v personálnych otázkach celkom ľahko manipulovateľní. V zahraničí som občas zažil volebnú atmosféru – množstvo bohato navštevovaných zaujímavých diskusií o smerovaní univerzity. Mali zmysel, lebo volili všetci učitelia.
Myslím si, že aj u nás je čas posunúť sa týmto smerom. Žiaľ, posledná väčšia novela zákona išla opačne. Do volieb vstúpil úplne voluntaristický prvok, ktorý nemusí byť odborne vôbec v „obraze“. Takže nedávno o dekanovi Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK spolurozhodoval rektorom menovaný dekan Právnickej fakulty Eduard Burda. Toľko o samospráve na karpatský spôsob.
内容来自 Pravda- Menej vážne s Rasťom Piškom,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗