Ako reklamná mašinéria ničí kvalitu nášho života

Nezaujímajú ma najnovšie modely áut, netúžim po šesťposchodových hamburgeroch ani po čokoládových tyčinkách s orieškovou plnkou.

Neprahnem po neprekonateľnom pracom prášku. Nepotrebujem luxusnú horskú obuv, veď sa nechystám nieže do Himalájí, ale ani na Podunajskú nížinu. K smartfónom pociťujem čoraz vražednejší odpor.

A nehodlám starý vysávač vymeniť za nový. Aj hriankovač ešte funguje. Zmyslu pohrebného poistenia nerozumiem a nemyslím si, že hlavná výhra v lotérii zo mňa urobí šťastnejšieho človeka vo veku, keď sa fyzický a psychický úpadok denne prehlbuje.

Prehlbuje sa však nielen môj osobný úpadok, ale aj kríza kvality. Márne svieti slnko, márne štebotajú vtáky, stále hrozí, že mi do pokoja a pôžitku odkiaľsi, v takej alebo onakej forme napľuje terorizmus reklamy.

Keď som smutný alebo ma postihla nejaká strata, možno by som si rád pustil na youtube pokojnú pesničku. Nemožné. Preruší mi ju ukričaná reklama. Reklamnú mašinériu nezaujíma, v akom som duševnom rozpoložení. Nezaujíma ju, že ma oberá o chuť do života, a vďaka jej agresivite sa môžem nervovo zrútiť či dokonca plánovať samovraždu.

Video

Kedy vás lacné cestovné poistenie vyjde najdrahšie?

Nech mi niekto rozumnejší ako ja konečne vysvetlí, prečo si počas sledovania dvojhodinového filmu minimálne osemkrát musím pozrieť tú istú reklamu na hygienické vložky? Ja, šesťdesiatročný člen zdivenej spoločnosti. Prečo?

Čo sa tým dosiahne, ak mi opakovane „otrieskajú“ o hlavu ten istý reklamný šot ponúkajúci oblečenie pre dvadsaťročných stúpencov turistiky? Stále nič netušiaci pozemšťan by mi asi poradil: „Predplať si službu, ktorá ťa zbaví reklám.“ Fakticky? A či to nie je ďalší gangsterský ťah reklamnej mašinérie, hotové výpalníctvo?

Čo dosiahnu reklamné agentúry svojou dotieravosťou a bezočivosťou? Systematické deštruovanie nervovej sústavy? Provokovanie výbušných reakcií? Samovražedné nálady? Už nestačí vypnúť televíziu i smartfón, reklama si nás nájde azda ešte aj v horskej chate. Žijeme vo všeobecnej „reklapokalypse“.

Džin vyletel z fľaše vo chvíli, keď reklamný moloch začal vykorisťovať všetko, čo mu len prišlo pod ruku: výtvarné umenie, hudbu, literatúru, ženské telo, sexuality, prírodu, spirituálne tradície… Sadistické reklamné monštrum zničilo aj film.

Americký cynik, spisovateľ Gore Vidal o tom písal už v roku 1968 v románe Myra Breckinridge. Podľa Vidala film ako umenie skončil, pretože ľudí väčšmi vzrušujú reklamné šoty. Tie si totiž vyžadujú menšiu intelektuálnu námahu ako sledovanie čo len priemerného televízneho filmu.

Pokiaľ ide o mňa, súčasným šotom rozumiem čoraz menej: často vôbec nedokážem dekódovať, či daná reklama ponúka auto, zubnú pastu, nealko pivo alebo životné poistenie. Súčasná reklama rozpráva v šifrách, ktorým ja, šesťdesiatročný muž nemám šancu porozumieť.

Vidalovu víziu o zániku filmu potvrdzujú aj slová filmového kritika Petera Bradshawa, ktorý o filme Paola Sorrentina Parthenope napísal, že „...len tak sebaisto pláva po plátne ako dvojhodinová reklama na nejakú neuveriteľne drahú kolínsku“.

Jedna moja sotva tridsaťročná známa sa priznala, že rada pozerá reklamy. Nespýtal som sa jej, či má obľúbenú a či si ju s radosťou pozrie aj desaťkrát za jeden večer.

内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

用 HomepageTab 新标签页关注 RSS,打开浏览器就能看到更新。

安装 HomepageTab