Deti prestávajú so športom, keď majú 10 rokov. Nútiť ich zostať pri ňom nasilu je zlá cesta, varuje odborník

Viac ako tretina detí športuje len na telesnej výchove. A aj tí, ktorí sa športu venujú, ho "vešajú" na klinec vo veľmi útlom veku.

Video

Prečo prestávajú deti športovať v desiatich rokoch?

Odpovedá výkonný riaditeľ OZ Športoví Anjeli Rasťo Bielik.

Autor: Ivan Majerský

Drvivá väčšina detí šport miluje, no svoju "športovú kariéru" ukončujú predčasne – už vo veku 10 rokov. Dievčatá športujú ešte menej ako chlapci. Prečo je to tak a akú úlohu v tomto celom zohrávajú rodičia? Rozprávali sme sa s Rasťom Bielikom a Ivanom Krištofom z organizácie Športoví Anjeli.

Približne 240 miliónov mladých ľudí vo veku od 11 do 17 rokov nemalo počas uplynulého týždňa ani jeden deň dostatok pohybu. Vyplýva to z nových globálnych odhadov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Situácia sa pritom za posledných 15 rokov takmer nezmenila.

Každý štvrtý tínedžer na svete nedosahuje ani jeden deň v týždni odporúčanú hranicu 60 minút pohybovej aktivity. Ide o pohyb strednej až vysokej intenzity, ktorý prospieva zdraviu. Priemerný adolescent bol podľa údajov aktívny len 2,7 dňa v týždni. Každý deň sa hýbalo iba 14 percent mladých ľudí.

Konkrétne údaje máme aj zo Slovenska. Podľa prieskumu organizácie Športoví Anjeli, ktorý bol realizovaný na vzorke 1000 respondentov a zahŕňal deti vo veku 6 až 18 rokov – sa športu mimo školskej telesnej výchovy venuje 63 percent detí. Údaje ďalej hovoria o tom, že aktuálne športuje 68 percent chlapcov, no iba 56,7 percenta dievčat. No a mediánový vek, v ktorom deti so športom končia, je alarmujúci – iba 10 rokov.

V rozhovore sa dočítate:

  • Prečo je kritický práve vek 10 rokov?

  • Prečo športujú dievčatá menej ako chlapci?

  • Akú úlohu v (ne)športovaní detí hrajú rodičia a akú digitálne technológie?

  • V čom je častý problém školskej telesnej výchovy?

  • A čo robiť, aby sa pohyb a šport stal celkom prirodzenou súčasťou života detí – a neskôr aj dospelých ľudí?

Podľa prieskumu Športových Anjelov prestávajú deti športovať priemerne vo veku 10 rokov. Prečo je tento vek kritický?

Rasťo Bielik (R.B): To číslo nás ohromilo, je to veľmi skorý vek na odchod do "športového dôchodku". Keď sme si to načrtli na akejsi časovej osi, prišli sme na to, že všetky deti, ktoré sú na základných školách, prichádzajú z materských škôl s rovnakými zručnosťami, schopnosťami a rovnakým časovým fondom, ktorý im rodičia venovali. Zlomový bod pre deti je vstup do základnej školy.

Tam vznikajú nové vzdelávacie povinnosti, krúžky, rôzne aktivity. Časový fond na šport sa im postupne začína znižovať náročnosťou učiva. Následne krivka záujmu o šport postupne upadá a v desiatom roku, keď sa začína aj puberta a hormonálne zmeny, záujem o šport prirodzene klesá.

Keď si predstavím desaťročné dieťa: chodí do školy, má úlohy, krúžky – nie len športové, ale aj jazykové, umelecké – chce tráviť čas s kamarátmi. Nie je to aj o tom, že to dieťa už skrátka nemá čas, už nemá ten šport kam "napchať"?

Ivan Krištof (I.K.): Je to o prioritách, ako sa rodič rozhodne, kam by chcel dieťa smerovať. Nie každé dieťa je nadané na šport, niektoré je nadané na umenie. Je to úplne v poriadku. Princíp je deti podporovať, nenechať ich len tak. V rámci aktivít, ktoré robíme bezplatne na školách, sledujeme, že deti prídu po víkende do školy a lietajú po telocvični. Prekvapilo ma to, pýtal som sa učiteliek: nemali by byť po víkende vybehaní? Odpoveď bola, že nie, lebo deti väčšinou prídu v piatok domov, dostanú tablet a strávia víkend pozeraním do obrazovky. Do školy potom prídu nabudení, chcú to zo seba dostať. Učiteľky vedia, že pondelok nie je dobrý deň na učenie (smiech).

Keď sme začali robiť pohybové aktivity na školách, tak nám z nich hlásili, že deti mali svalovicu. Nie sú zvyknuté na pohyb. Keď sme pripravovali metodiku, rozprávali sme sa s riaditeľmi základných škôl a hovorili sme o tom, že tam dáme kotrmelce, skoky cez kozu a podobne, tak sa riaditelia chytali za hlavu, že určite nie, budete volať záchranku, naučte ich chodiť vzpriamene, poriadne dýchať, tieto elementárne veci. Museli sme trošku cúvnuť.

Ako by mala vyzerať dobrá hodina telesnej výchovy?

I.K.: Jedna vec je, ako by mala vyzerať. Druhá vec, čo učiteľom umožňuje školský systém. Musíme si uvedomiť, že na prvom stupni základnej školy je to väčšinou jeden učiteľ, ktorý má na starosti triedu. Nie je to vždy telocvikár. Keď prichádzame do škôl a máme nejakú metodiku, učitelia nás často poprosia, či im ju tam môžeme nechať.

Ivan Krištof Foto: Ivan Majerský Ivan Krištof

Prieskum vašej organizácie hovorí, že pre približne 37 percent detí je telesná výchova jediný šport, ktorý majú.

R.B.: Stretávame sa s tým, že keď naši certifikovaní tréneri prídu na hodinu telesnej výchovy, školy nemajú vyslovene telocvikárov, lebo im to neumožňujú pracovné úväzky a podobne. Už to hovorí niečo o tom, že kvalita hodiny bude "poznačená". Snažíme sa učiteľom odovzdať nástroj, metodiky, ako deti viesť počas hodín telesnej výchovy, aby to bolo zaujímavé, zábavné, aby sa deti na to tešili a nehľadali si únikovú cestu – dnes ma bolí noha, budem sedieť na lavičke a pozerať sa.

Samozrejme, chlapcov baví futbal, baví ich basketbal, to bola prvá vec, čo sme na hodinách videli. Pýtali sa, či si môžu zobrať loptu a ísť si kopať. Ak je to triedna pani učiteľka, ktorá učí aj matematiku, slovenčinu a geografiu, tak nechá chlapcov zabávať sa, veď športujú, pritom si rýchlo opraví písomky a dievčatá, vy si niečo nájdite. Ale nie je to pravidlo, ak sa snažíme učiteľov zapojiť do toho procesu, vítajú iniciatívu, komunikujú s našimi trénermi a snažia sa prevziať cvičenia.

Z prieskumu vyplýva aj to, že dievčatá športujú menej ako chlapci. Máme pre to nejaké vysvetlenie?

R.B.: Je to tak. Rozdiel nie je až taký markantný, ale podstata môže byť spojená s tým, že dievčatá dospievajú skôr, menia sa im sociálne väzby voči rovesníkom. Šport ide prirodzene do úzadia, aby sa socializovali, chodili s kamarátmi von a robili vo svojom voľnom čase niečo iné.

Akú úlohu v tom, či dieťa športuje, hrá to, či športuje jeho rodič?

R.B.: My dvaja sme živým príkladom toho, že je to dôležité. Sami sme boli športovci, robili sme šport na nejakej úrovni. Naše deti prirodzene inklinovali k športovaniu. Mojou snahou nebolo, aby dcéry plávali, bolo to prirodzené, že si ten šport vybrali, lebo som ho robil aj ja a mali nejakú tendenciu sa k tomu priblížiť. Tak isto to bolo aj u Ivana. A toto je obrovské plus k tomu, aby deti športovali a hlavne, aby si udržali športový návyk. To znamená, každý deň urobím niečo pre svoje zdravie.

Rasťo Bielik (vľavo) a Ivan Krištof z organizácie Športoví Anjeli Foto: Ivan Majerský Rasťo Bielik (vľavo) a Ivan Krištof z organizácie Športoví Anjeli

My sa na to dnes nepozeráme cez optiku – športuj, makaj. Ale športuj preto, aby si bol zdravší, mentálne silnejší, dokázal zvládať stres. U detí je veľmi vidieť, že ak na ne zatlačíme čo i len trošičku, začínajú hľadať cestičky, ako z toho von. Šport ich má učiť, že to zvládneme, prekonáme sa, urobíme niečo pre svoje zdravie.

Potom je tu druhá kategória rodičov, ktorí nešportovali, ale vedia doma vytvárať vhodné podmienky – vozia deti na tréning, zaobstarajú im kvalitnú stravu, pomôcky a vybavenie. A sú pre deti tým najväčším fanúšikom.

A tretia kategória, rodičia, ktorí vôbec nešportujú nemajú záujem o šport, pretože sa venovali napríklad umeniu alebo iným činnostiam. Aj oni vedia na dieťa pozitívne vplývať, a to aj v športe. Len mu netreba zatvárať dvere v prvej chvíli, keď sa mu na tréningu niečo nepodarí.

Čo môže robiť rodič, ak si všimne, že jeho dieťa stráca záujem o pohyb a šport? Nútiť ho pokračovať môže byť zrejme kontraproduktívne.

R.B.: Áno, tlačenie nasilu je veľmi často tá zlá cesta, ktorú rodič môže voliť. Treba sa spýtať: ak nechceš tento šport robiť, čo je za tým, aká je príčina? Ak nemá záujem o ten šport, ktorý práve navštevuje, treba mu povedať – poď, skús ešte dve, tri hodiny, porozprávam sa s trénerom, možno nájdeme nejaké riešenie, aby si ho robil ďalej. Ak nemáš záujem o tento šport, tak mi povedz, aký šport chceš ďalej robiť. Čo budeš robiť vo svojom voľnom čase? Nemôžeš sedieť doma a hrať sa na tablete, na počítači. O aký šport máš záujem?

Ak sa rozhodne pri tom svojom športe zotrvať, rodič by mal do toho vstúpiť svojou motiváciou, napríklad vytvoriť na určité obdobie lepšie prostredie, či už doma alebo v rámci samotného športu. Alebo sám rodič bude motiváciou, povie: tak dobre, ešte vydrž mesiac plávať a ja budem plávať s tebou. Alebo ten mesiac plávajme spolu a odplávaj 10-krát viac metrov ako ja. Takto vie rodič do toho vložiť svoj čas, čo je jedna z najdôležitejších veličín v športovaní. A, samozrejme, ukáže dieťaťu, že to je fajn a dá sa to robiť aj spoločne.

Akým veľkým problémom sú technológie? Podľa prieskumu až 24 % detí trávi väčšinu voľného času pred obrazovkou.

R.B.: Je to tak. Dnešná doba je o technológiách. Rodič nedáva dieťaťu telefón preto, aby sa s ním hralo. Je to preto, aby vedel, kde sa nachádza, keď ide samo do školy, zo školy. Prirodzene sa partia spolužiakov začne s nimi hrať. Doma sa nudia, keď nemajú šport, vymýšľajú, hrajú sa. Je to prirodzené, ale vo veku okolo 10 rokov s tým už ťažko vieme niečo robiť. Treba začať skôr a tým ideálnym časom je vstup na základnú školu.

Máme namerané, ako deti pristupujú k sociálnym sieťam. V prvom a druhom ročníku deti ešte väčšinou telefón nemajú, maximálne pozerajú YouTube, čo im dajú rodičia doma na tablete. Potom sa nám to začína lámať okolo tretieho, štvrtého ročníka. Prichádza Tik-Tok, Instagram, YouTube stále prevláda. Ak sme u detí podchytili šport v základoch, tak sa tiež chcú chvíľu pohrať s mobilom, ale potom chcú ísť radšej von.

Rodičia sú deťom vzorom nie len pri športe, ale aj pri používaní obrazoviek. Aj mne dcéra niekedy povie - mama, už pozeráš do mobilu príliš dlho, už ho odlož. Rodičia pozerajú do telefónov, tak deti robia to isté.

I.K: Je to tak, ako sa hovorí: deti nemusíte viesť, deťom musíte ísť príkladom. Dieťa pozoruje, ako sa rodič správa a chce ho kopírovať. Najväčším vzorom dieťaťa kdekoľvek na svete je rodič. Dieťa bude robiť to, čo robí rodič. Pokiaľ športuje rodič, športovať bude aj dieťa. Ak rodič inklinuje k umeniu, bude k nemu inklinovať aj dieťa. Ak nebude robiť rodič nič, nebude nič robiť ani dieťa.

Aby som sa vrátil k otázke, ako rodičia vplývajú na športovanie detí. Veľmi. Na Slovensku máme dva typy úspešných vrcholových športovcov: importovaní športovci, napríklad Nasťa Kuzminová. A deti bohatých rodičov. A nemyslím tým len na peniaze. Bohatí na čas, energiu, chuť, vôľu. Nie je to o peniazoch, ale o mnohých ďalších faktoroch. Vozili sme decká na tréningy, môj syn to dopracoval na juniorskú olympiádu v Dakare a vyhral prvú plaveckú medailu pre Slovensko. Tu ju mám, povedal: tatino, tu ti ju dám.

Tak je to aj vaša medaila.

I.K.: Áno, polichotilo mi, že aj on to tak vnímal. Sú to ocenené hodiny v aute pred bazénom s počítačom na kolenách, o piatej ráno posielate e-maily ľuďom, ktorí sa čudujú, čo to robíte a kedy. Ale vy čakáte na dieťa pred bazénom, aby ste ho mohli odviezť do školy. A to nie je o peniazoch.

Anketa

Športujete s deťmi?

Celkovo hlasov: 0

Ale je to aj o peniazoch. Krúžky a športové tréningy nie sú práve najlacnejšie.

I.K: Registrujeme to ako jednu z tém, ktorú chceme riešiť v rámci Športových Anjelov. Pripravujeme to a dúfame, že sa nám to podarí spustiť na budúci rok.

Raz za nami prišla jedna mama samoživiteľka, ktorá nám povedala, že má tri deti, ktoré by chcela dať na plávanie. Spýtala sa nás, či by sme jej neprispeli na členské. Dohodli sme sa, že jeden kvartál zaplatíme. Ona bola tak nesmierne šťastná a vďačná, vďačnejšieho človeka som asi nikdy nevidel.

Vznikla vtedy myšlienka na fond podpory športu pre deti, kde chceme kumulovať finančné zdroje a platiť členské deťom priamo v kluboch. Budeme sa obracať na firmy, niektoré sme oslovili a povedali, že nám prispejú. Deti, ktoré podporíme, budeme zrejme losovať.

Pred niekoľkými dňami vydala Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) správu, podľa ktorej minulý týždeň nemal ani jeden deň pohybu každý štvrtý tínedžer. Každý deň vraj športuje len 14 % mladých. Riaditeľ WHO povedal, že nestačí deti len vyzývať, aby sa viac snažili, treba im vytvárať bezpečné podmienky - v komunite, vonku v školách. Čo by sme mali podľa vás robiť pre to, aby sa šport - pokojne nesúťažný, no udržateľný - stal bežnou súčasťou života detí?

R. B.: Od nášho vzniku sme sa zaoberali myšlienkou, ako prilákať deti k športu. Po kovide to bola téma číslo jedna. Všetci ostali doma, nehýbali sa, mali veľa tabletov, online vyučovania. Tam sa nám ukázal ako správny model, že vieme deti dať do programu bezplatného športovania, ukázať im ochutnávku športu, ako by to mohlo vyzerať.

Dospeli sme k tomu, že prostredie školy je najideálnejšie na to, aby zabezpečilo všetko: od vzdelávania, cez stravu až po športové krúžky. V rámci bezplatného športu dnes pokrývame v Bratislave takmer 15-tisíc žiakov, týka sa to plávania a detskej pohybovej prípravky. Následne sa deti vrátia do vyučovacieho procesu a poobede sme pripravili program Športovej družiny, kde chodia naši tréneri a majú rozpracovaných 10 mesiacov tréningu s deťmi trochu detailnejšie. Ukážeme im napríklad oblasť atletiky a vieme ísť do toho hlbšie.

Rasťo Bielik z organizácie Športoví Anjeli Foto: Ivan Majerský Rasťo Bielik z organizácie Športoví Anjeli

Ale je to šport nie preto, aby sme mali výsledky, ale preto, aby mali deti záujem športovať. Preto je to bezpečné prostredie práve to školské, lebo je to pre ne vlastne pracovná doba, najviac času trávia v škole. A potom je to už na rodičoch, či ich po škole ešte vezmú prejsť sa, alebo idú rovno domov a venujú sa rodinným a domácim činnostiam. Tam už na šport nezostáva veľa času, rodičia majú svoje povinnosti, musia sa s nimi učiť, zaobstarať domácnosť alebo ešte pracovať.

V prieskume ma zaujal aj údaj, že zhruba 77 % detí má šport rado alebo ho priam miluje. Z toho mi vyplýva, že pre deti je prirodzené športovať, len im to nemôžeme "pokaziť".

I. K.: Pre ktoré dieťa nie je prirodzené sa hýbať? Také neexistuje. Je to úplne prirodzené, deti keď postupne rastú, prebúdzajú sa hormóny, musia to zo seba dostať. Prečo malé dieťa dokáže skákať hodinu vkuse? Dospelý človek by už skolaboval.

Ale v tom malom tele je pohyb nutný, musia si trénovať pohybové ústrojenstvo - a volá sa to pohybové ústrojenstvo preto, lebo sa má hýbať. Nemá byť statické. Keď sa prestanete hýbať, kĺby prestanú produkovať mazivo, lebo telo vždy hľadá spôsob, ako sa dostať do šetriaceho režimu. Keď deti nebudú pripravovať svoje telo na budúcnosť, budeme tu mať o 20 - 30 rokov generáciu s veľkými zdravotnými problémami. A budeme sa čudovať, prečo? Ako sa nám toto stalo?

Je to o dlhodobom procese. Telo bolo prírodou skonštruované tak, že sa má hýbať. A najprirodzenejší pohyb je chôdza. Ak už aj dieťa nebude nič robiť, nech aspoň chodí. Len ich musíme dostať von. Keď sme vymýšľali, ako to docieliť, boli sme zúfalí a napadali nám také veci, ako v lete urobiť súťaž o najopálenejšie dieťa...

Kožní lekári by z toho asi neboli nadšení.

I. K.: Jasné (smiech). Ale bola to myšlienka, nech aspoň ležia pri vode na deke, ale nech sa dostanú von.

Športoví Anjeli sú organizácia, ktorej cieľom je pomáhať deťom objaviť radosť z pohybu. Cez bezplatné športové aktivity na školách, finančnú podporu rodín aj technológie, ktoré rodičom pomáhajú lepšie viesť ich deti k športu, sa snažia urobiť šport dostupný pre každého. Zakladateľmi sú Ivan Krištof, bývalý moderný päťbojár a Rasťo Bielik, bývalý reprezentant Slovenska v triatlone a viceprezident Slovenskej plaveckej federácie.

内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

用 HomepageTab 新标签页关注 RSS,打开浏览器就能看到更新。

安装 HomepageTab