Oceány ukrývajú tajomstvo ľadových dôb. Nový výskum odhalil, čo sa dialo hlboko pod hladinou
Hlboko pod hladinou oceánov sa ukrýva jeden z kľúčov k pochopeniu klimatickej minulosti Zeme. Nový výskum odhalil, prečo oceány počas ľadových dôb dokázali zadržiavať viac uhlíka. Rozhodujúcu úlohu pritom zohrávali dva procesy, ktorých spoločný účinok vedcov prekvapil.
Prečo obsahovala zemská atmosféra počas ľadových dôb menej oxidu uhličitého? Odpoveď sa môže skrývať v oceánskych hlbinách pri Antarktíde. Nový výskum naznačuje, že za ukladaním uhlíka nestála len chladnejšia voda, ale najmä súhra morského ľadu a oceánskych prúdov. Ich spoločné pôsobenie dokázalo obmedziť návrat CO₂ do atmosféry.
Výskumníci z Massachusettského technologického inštitútu (MIT) a kanadskej Université du Québec à Rimouski skúmali klimatické podmienky minulých ľadových dôb pomocou počítačových modelov. Svoje zistenia predstavili v časopise Science Advances.
Oceán dokáže uhlík ukryť na tisíce rokov
Počas uplynulých 800-tisíc rokov sa na Zemi opakovane striedali teplejšie obdobia s rozsiahlym zaľadnením. Tieto zmeny sprevádzali aj výkyvy koncentrácie oxidu uhličitého. Oceány pritom dokázali uchovávať uhlík vo svojich hlbokých vrstvách celé tisícročia.
Jedným z dôvodov je schopnosť studenej vody rozpúšťať väčšie množstvo CO₂. Keď hustejšia voda klesne do hĺbky, odnáša uhlík ďaleko od povrchu. K jeho presunu prispievajú aj morské organizmy, ktoré ho prijímajú počas fotosyntézy.
Samotné ochladenie však nedokázalo vysvetliť všetky výsledky modelovania. Výskumníci preto sledovali aj pohyb hlbokomorskej vody a jej kontakt so vzduchom. Práve tieto procesy priniesli dôležité vysvetlenie.
Foto:
T. Gossman, M. Gascoyne, C. Grey/British Antarctic Survey
SITA/AP
Ilustračné foto.
Antarktický ľad vytváral pre uhlík prirodzenú bariéru
Južný oceán zohráva významnú úlohu pri výmene uhlíka medzi morskými hlbinami a atmosférou. Oceánske prúdy totiž vynášajú vodu bohatú na uhlík späť k hladine. Tam môže časť CO₂ uniknúť do ovzdušia.
Počas ľadových dôb však rozsiahlejší morský ľad spolu so zmenami cirkulácie výrazne skracovali kontakt vody s atmosférou. Uhlík tak zostával vo väčšej miere pod hladinou. Oceán ho následne prenášal späť do hlbokých vrstiev.
Zaujímavé výsledky prinieslo porovnanie jednotlivých scenárov. Samotný nárast ľadovej pokrývky ani zmena prúdov nedokázali vyvolať rovnaký účinok. Výraznejší pokles atmosférického CO₂ nastal až vtedy, keď model spojil oba procesy.
Budúcnosť oceánov môže priniesť opačný vývoj
Zistenia ponúkajú nový pohľad aj na súčasné klimatické zmeny. Oslabovanie Atlantickej meridionálnej cirkulácie (AMOC) by mohlo za určitých podmienok obmedziť presun uhlíka z hlbokých vôd späť do atmosféry. Výsledok však závisí aj od ďalších zmien v oceáne.
Rastúce teploty a úbytok morského ľadu pri Antarktíde môžu naopak uľahčiť uvoľňovanie oxidu uhličitého. Voda by totiž získala väčší priestor na výmenu plynov s ovzduším.
Výskum tak ukazuje, že schopnosť oceánov zadržiavať uhlík neurčuje jediný faktor. Rozhoduje vzájomné pôsobenie teploty, ľadovej pokrývky a oceánskej cirkulácie. Práve ich kombinácia môže ovplyvniť, koľko CO₂ zostane v oceánoch aj v budúcnosti.
内容来自 Pravda - Veda a technika (VAT),版权归原作者所有。
阅读原文 ↗