Ukradnutý sviatok? Aj slovenskí študenti majú na 17. november plné právo

Po rozbití Československa a vzniku Protektorátu Čechy a Morava 15. marca 1939 Adolf Hitler rozmýšľal, ako zlikvidovať budúcu českú inteligenciu a sčasti aj slovenskú, keďže na českých vysokých školách v tom období študovalo veľa Slovákov. Tvrdil, že postačí nemecká inteligencia.

Presun českých a slovenských vojakov po vylodení 13. júna 1940 hlavnými ulicami v Liverpoolu.

V prvých mesiacoch po okupácii Hitler nechcel násilne zatvoriť české vysoké školy, pretože mu ešte záležalo na dobrom mene. Po napadnutí Poľska 1. septembra 1939 stratil zábrany a čakal na vhodnú príležitosť. Naskytla sa 28. októbra po demonštrácii v Prahe. Tá sa konala pri príležitosti výročia vzniku zakázanej Československej republiky, počas ktorej bol úmyselne postrelený medik Jan Opletal. O jedenásť dní zomrel.

Pri poslednej rozlúčke s ním v Prahe Nemci a ich prisluhovači vyprovokovali študentov k spontánnemu skandovaniu protinemeckých hesiel. To stačilo, aby 17. novembra nadránom po zuby ozbrojení nemeckí vojaci prepadli vysokoškolské internáty v Prahe a Brne. O niekoľko hodín na výstrahu zastrelili deväť mladých mužov, zatvorili všetky české vysoké školy a 1 224 študentov odvliekli do koncentračného tábora Sachsenhausen, odkiaľ sa nemali nikdy vrátiť. Medzi deviatimi popravenými bol aj jediný Slovák - Marek Frauwirth z Tvrdošína.

Často sa zabúda na pomoc Slovákov

Do koncentračného tábora nezobrali všetkých študentov. Viacerí bývali u rodičov alebo na privátoch. Niektorí z nich sa rozhodli odísť do zahraničia a vstúpiť do vznikajúcej československej zahraničnej armády, a to nielen z obavy pred odvlečením do koncentračného tábora, ale najmä z presvedčenia, že treba nepriateľa najprv poraziť za hranicami. K tomu mladých ľudí vyzýval z exilu prezident Edvard Beneš. Utekali cez Slovensko, Maďarsko, bývalú Juhosláviu, Grécko do Libanonu, odtiaľ sa loďami dostávali do Francúzska a neskôr do Anglicka.

Často sa zabúda na pomoc Slovákov, bez ktorej by sa študenti nikdy nedostali do československej zahraničnej armády. Slováci im pomáhali prekročiť česko-slovenské a potom slovensko-maďarské hranice a nezištne im poskytovali nocľah a jedlo. Bez tejto pomoci by študenti ani 17. novembra 1941 v Londýne nezaložili Medzinárodný deň študentstva, ktorého 85. výročie si pripomíname práve v týchto dňoch.

Po kapitulácii Francúzka sa viacerí českí a slovenskí vojaci vrátane bývalých študentov, presunuli do Anglicka. V stanovom tábora narýchlo postavenom v Cholmondeley parku sa stretlo až päťtisíc budúcich vojakov. Rozprávali si zážitky z úteku a spomínali na kamarátov, rodičov a známych. Obzvlášť srdečné boli zvítania, keď sa dvaja či traja stretli z toho istého mesta alebo dediny.

„Aj ja som pri prvom stretnutí pátral po známych,“ prezradil mi Karel Macháček. „Veľmi ma zaujímalo, koho stretnem z bývalých funkcionárov študentských organizácií. Keď sme sa našli, uvedomili sme si, že sme jediní slobodní študenti, ktorí môžeme celému svetu otvorene povedať o udalostiach 17. novembra 1939. Ostatní tú možnosť nemali. Mnohí boli v koncentračnom tábore a tí, ktorí zostali doma, chtiac-nechtiac museli mlčať. Aj preto sa zrodila myšlienka na obnovenie reprezentačného orgánu československých študentov - Ústredného zväzu československého študentstva v zahraničí.“

Členovia výboru Ústredného zväzu československých študentov v zahraničí u prezidenta Edvarda Beneša v roku 1941. Zľava L. Zink, J. Bleier, J. Ingr, K. Prášilová-Bihellerová, P. Kavan, P. Svoboda, E. Beneš, V. Straka, B. Šulc, V. Paleček. Foto: archív Jozefa Leikerta Členovia výboru Ústredného zväzu československých študentov v zahraničí u prezidenta Edvarda Beneša v roku 1941. Zľava L. Zink, J. Bleier, J. Ingr, K. Prášilová-Bihellerová, P. Kavan, P. Svoboda, E. Beneš, V. Straka, B. Šulc, V. Paleček.

Rozhlasové štúdio pracovalo vo veľkom stane

„Ešte predtým ktosi priniesol výzvu na spoluprácu s vojenským rozhlasovým vysielaním, ktoré bolo určené pre našu vlasť,“ povedal mi nezávisle od Karla Macháčka ďalší bývalý študent Lubor Zink. „Na výzvu sa prihlásilo niekoľko študentov z delostreleckého pluku. Rozhlasové štúdio pracovalo vo veľkom stane, ktorý bol inak poľnou kaplnkou. Cez deň to bolo štúdio a večer, rovnako ako v nedeľu a vo sviatok, sa tu konali bohoslužby. Prišli sme s návrhom, že pripravíme pätnásťminútovú reláciu slova a hudby pre študentov, ktorí zostali doma. Ponúkol som sa, že reláciu pripravím, dávnejšie som mal sklony k písaniu a zaoberal som sa aj poéziou. Program som koncipoval ako pozdrav nás slobodných kamarátom, ktorí nemajú možnosť verejne sa vyjadriť."

Reláciu za veľmi krátky čas vyrobili pre československú sekciu BBC. „Pri nahrávaní znovu prišiel na pretras návrh obnoviť Ústredný zväz československého študentstva, ktorý by nás oficiálne zastupoval vo svete. Výbor mal pozostávať z bývalých funkcionárov študentských spolkov a z tých študentov-vojakov, ktorí chceli spolupracovať. Veľmi sme si priali, aby zväz oficiálne začal činnosť na výročie 17. novembra.“

Minister obrany Sergej Ingr spočiatku nechcel o návrhu na obnovenie ústredného zväzu študentov ani počuť. Zdôvodňoval to tým, že študenti sú v prvom rade vojakmi a v armáde nie je žiaduce vytvárať rôzne zoskupenia. Uviedol niekoľko príkladov, keď zo zdanlivo nevinných zoskupení vznikli radikálne skupiny, ktoré zorganizovali vzburu či puč. Ostatní ministri však generála Ingra uisťovali, že činnosť študentov je neškodná a že treba skôr oceniť ich zámer a odhodlanie bojovať v cudzine za víťazstvo a novuzrodenie Československa. Nakoniec súhlasil.

Žiadosť bola v druhej polovici októbra podaná na ministerstvo národnej obrany a ministerstvo vnútra. K spisu o obnovenie zväzu študentstva 17. novembra 1940 priložili vyhlásenie k výročiu, stanovy zväzu a mená budúcich funkcionárov. Ministerstvo vnútra štatút po menších úpravách schválilo.

List otváral trasúcimi sa rukami

V oficiálnom liste adresovanom Karlovi Macháčkovi a Luborovi Zinkovi minister Juraj Slávik napísal: „Milí priatelia, odpovedajúc na Váš list zo dňa 28. októbra Vám oznamujem, že som prerokoval Váš návrh o vytvorenie čs. študentského ústredia v Anglicku so všetkými príslušnými rezortmi, predovšetkým s pánom ministrom národnej obrany generálom Ingrom a so štátnym tajomníkom ministerstva zahraničia Dr. Ripkom. Po týchto poradách Vám môžem oznámiť, že nie je námietok proti vytvoreniu ústredia, naopak, je uznávaná propagačná dôležitosť takéhoto počinu a taktiež je súhlas s tým, aby ústredie bolo založené ku dňu 17. novembra.“

Karel Macháček s ministrom Janom Masarykom Foto: archív Jozefa Leikerta Karel Macháček s ministrom Janom Masarykom

Karel Macháček mi k tomu povedal: „List som otváral trasúcimi sa rukami. Hoci sme verili, že minister Slávik urobí všetko pre to, aby našej žiadosti vyhoveli, predsa sme len mali obavy, či sa to nakoniec podarí. Až keď som očami prebehol prvé vety, vydýchol som si a utekal za Luborom Zinkom a ostatnými. Objímali sme sa ako malé deti.“

Bol ustanovený výbor. „Rozdelenie funkcií sme nikdy striktne nedodržiavali,“ spomínal Karel Macháček. „Každý robil, koľko vládal. Hneď na začiatku sme museli prekonať jednu veľkú prekážku, a to bol zákaz spolkovej činnosti v armáde. Dalo mi dosť práce vysvetliť ministrovi obrany, že sme v prvom rade československí vojaci, ale zároveň chceme pomôcť nášmu odboju aj dobrou propagáciou. A to sa na medzinárodnom poli dá výborne spojiť s udalosťami 17. novembra. Takto som argumentoval aj pri stretnutí s ostatnými ministrami zahraničnej vlády," ozrejmil Macháček.

Nemali žiadne úľavy a problémy po presune

Onedlho mohla londýnska tlačová agentúra vyslať do sveta správu: „Pri príležitosti prvého výročia študentských manifestácií a masakrovania mladej inteligencie bol vytvorený Ústredný zväz československého študentstva, ktorý bude zastupovať československé študentstvo a jeho záujmy dovtedy, kým nebude môcť slobodne hovoriť a konať.“

Ak chceli študenti vyvíjať zväzovú činnosť, mohli sa jej venovať len po celodennom plnení vojenských povinností. Nemali žiadne úľavy a stretávali sa medzi večerou a večierkou alebo medzi vojenskými cvičeniami. Kým boli všetci v stanovom tábore, išlo to dobre. Komplikácie nastali až na jeseň 1940 po presune Československej samostatnej brigády do Leamingtonu, vzdialeného asi tridsať kilometrov juhovýchodne od Birminghamu.

Jednotlivé posádky boli rozmiestnené na rôznych statkoch a zámkoch medzi Leamingtonom a Stratfordom. Ak sa chceli funkcionári študentského zväzu stretnúť na schôdzi, mohli tak urobiť len počas priepustiek a riadnych dovoleniek. Problémy mali aj s financovaním ciest, no hoci ich žold nebol vysoký, vždy si nejako pomohli. Tak to bolo aj pri kúpe písacieho stroja.

Lubor Zink Foto: archív Jozefa Leikerta Lubor Zink

Dlho sa nenašla vhodná príležitosť

Keď si československá vláda v Londýne uvedomila, že zväz je vo svete čoraz známejší a populárnejší, rozhodla sa ho presunúť pod ministerstvo zahraničných vecí. Zväz tým len získal, najmä keď ho dostal na starosť Karel Nigrin. Od začiatku vychádzal študentom v ústrety a poradil im aj vtedy, keď prišli s návrhom vyhlásiť 17. november za Medzinárodný deň študentstva.

Táto myšlienka už dlhšie vŕtala študentom v hlave, pretože im zvlášť záležalo na tom, aby tento deň nezanikol vo všednosti vojnových dní.

„Dlho sa na to nenašla vhodná príležitosť,“ spomína Karel Macháček. „Vo vojne, keď jedna tragédia strieda druhú, straty tisícok ľudí nie sú výnimočnou udalosťou a správy z minulého dňa bývajú zastarané, sme si neboli celkom istí, ako s našou myšlienkou pochodíme. Či sme chceli, alebo nie, tragédia 17. novembra zákonite upadala do zabudnutia. Vo svete sa vynárali nové a aktuálnejšie problémy. Našťastie sme vo svojom úsilí neostali osamotení. Naša zahraničná vláda aj naši univerzitní učitelia, ktorí boli v londýnskej emigrácii, neúnavne burcovali verejnú mienku. Spolok československých univerzitných učiteľov v Londýne ako prvý zorganizoval už 14. apríla 1941 pietnu spomienku spojenú s protestom proti zatvoreniu vysokých škôl. Okrem zástupcov spojeneckých vlád, univerzitných a vedeckých ústavov sa na nej zúčastnil aj prezident Beneš. Prejavy všetkých rečníkov boli vopred preložené do angličtiny a každý z účastníkov hneď dostal malý zborníček. Mal som tú česť vystúpiť v mene nás študentov. Bolo to naše prvé verejné vystúpenie. Protest proti perzekúcii podpísalo trinásť českých a slovenských profesorov a docentov, medzi nimi profesori Edvard Beneš, Milan Hodža, Jaroslav Stránsky či docenti Jan Šrámek a Štefan Osuský.“

Čeněk Adamec Foto: archív Jozefa Leikerta Čeněk Adamec

Malá brožúrka do celého sveta

Ministerstvo národnej obrany pochopilo, o čo študentom ide, a od 6. októbra 1941 uvoľnilo Lubora Zinka na tri mesiace do Londýna. Karel Nigrin zase na ministerstve zahraničných vecí vybavil, aby Zink na celý ten čas dostal kanceláriu, kde by mohol na projekte nerušene pracovať. Miestnosť mu vybral a odovzdal sám minister Jan Masaryk.

„Aj keď sme mali podporu z najvyšších miest, nebolo to také ľahké,“ rozhovoril sa Lubor Zink. „Okrem Václava Palečka a Eduarda Goldstückera sme my ostatní po anglicky nehovorili najlepšie. Napriek tomu sme sa rozhodli vydať malú brožúrku, ktorú rozošleme do celého sveta. Po príchode do Londýna zostala táto úloha na mojich pleciach. Brožúrka s názvom The Story November 1939 mala tridsaťšesť strojom písaných strán a ako autor som ju venoval pamiatke Jana Opletala a všetkých študentov, ktorí sa stali obeťami nacizmu. Nie náhodou začínala citátom zo Shakespearovho Hamleta. V živej pamäti som mal predstavenie Národného divadla v Prahe, pri ktorom obecenstvo po niektorých veršoch hovoriacich z duše národa stálo a tlieskalo."

Zink zdôraznil, že väčšina z nich sedemnásty november zažila, takže o podklady nebola núdza. „Britské ministerstvo informácií nám sľúbilo, že brožúrku na vlastné náklady rozmnoží a rozošle do sveta. Problém bol len v tom, kto text preloží. Václav Paleček mi navrhol, aby som zavolal do prezidentskej kancelárie a poprosil slečnu Zoru Nechvílovú, či by nám brožúrku nepreložila. Súhlasila a pracovala nepretržite štyridsaťosem hodín. Ešte na poslednú chvíľu prekladala predslov Prokopa Drtinu, blízkeho Benešovho spolupracovníka. V hodine dvanástej sme celý text taxíkom dopravili na britské ministerstvo informácií," pokračoval Zink.

Prvá strana pozvánky k založeniu Medzinárodného dňa študentstva. Prvá strana pozvánky k založeniu Medzinárodného dňa študentstva.

Len Francúzi a Poliaci boli proti

Neskôr Angličania brožúrku preložili do dvadsiatich jazykov a rozposlali na všetky diplomatické misie britských zastupiteľských úradov. „Tie ju doručili na univerzity, na ktoré mali dosah. Za pomerne krátky čas sa tak vo svete vedelo o tragédii 17. novembra 1939. A o to nám predsa išlo... Pri organizovaní Medzinárodného dňa študentstva nám veľmi pomáhal anglický národný študentský zväz, predovšetkým jeho podpredsedníčka Lina Chiversová a sekretárka Margarita Galeová. Obe nám boli naklonené a nebyť ich obetavosti, neviem, ako by to všetko dopadlo," objasnil Zink.

Pokračoval, že Pavel Kavan na Cambridgskej univerzite intenzívne rokoval so študentmi z ostatných krajín, aby podporili náš návrh: „Všetci súhlasili, len Francúzi a Poliaci boli proti. Francúzi argumentovali tým, že medzinárodným dňom by mal byť 11. november, pretože v tento deň zabili nacisti v Paríži viac študentov ako v Prahe. S Poliakmi to bolo čosi iné. Cítili sme, že v ich stanovisku je akási žiarlivosť... Našťastie ho pod vplyvom ostatných zmenili. Vyhlásenie nakoniec podpísali zástupcovia štrnástich národov a dohodli sme sa, že sa predloží na ratifikáciu vrcholnej medzinárodnej organizácii študentstva až po skončení vojny v Prahe.“

Manifestačné stretnutie sa malo konať presne v deň výročia 17. novembra, v Conway Halle. Hlavným rečníkom mal byť dobrý priateľ a spolupracovník prezidenta T. G. Masaryka Wickham Steed. Z technických príčin sa však plán na poslednú chvíľu zmenil. Manifestácia sa konala o deň skôr v Caxton Halle. Výzdobu veľkej sály mala na starosti Květa Prášilová-Bihellerová, ktorá vytvorila aj výtvarný návrh Zinkovej brožúrky.

Javisko nemala čím vyzdobiť

Priznám sa, že som bol nesmierne šťastný, keď som sa mohol stretnúť s pani Květou. Napokon sa mi podarilo stretnúť nielen s Karlom Macháčkom žijúcim vo Veľkej Británii a Luborom Zinkom z Kanady, ale so všetkými vtedy žijúcimi hlavnými aktérmi študentských akcií v Anglicku. Nebolo to také ľahké, pretože niektorí z nich dlhšie žili v cudzine.

„Zinkova brožúrka bola mojou prvou prácou pre študentov v zahraničí,“ rozhovorila sa Květa Prášilová-Bihellerová. „Potom som už robila všetky výtvarné návrhy. Pripadla mi aj výzdoba Caxton Halle. S výzdobou bolo problémov viac než dosť. Cez vojnu bol v Anglicku všetok metrový textil na lístky. Javisko som nemala čím vyzdobiť, takže experimentovať sa skutočne nedalo. Svoj výtvarný návrh som založila na bielej a čiernej farbe, symboloch života a smrti."

Poznamenala, že nakúpila veľké množstvo bielych plachiet, ktoré sa našťastie dali dostať voľne, a zošila ich dokopy. „Neviem, kde sa mi podarilo zohnať toľko metrov čierneho tylu. Pozadie javiska bolo potiahnuté bielymi plachtami. Po oboch stranách som spustila čiernu látku, ktorú som po bokoch prichytila a trochu nariasila. Pôsobila dojmom roztvárajúceho sa závesu. Znázorňovala myšlienku, že po noci príde deň. Na bielom pozadí bol ešte veľkými písmenami napísaný dátum 17. 11. a pod ním mená všetkých deviatich popravených študentov."

Dodala, že na javisku stál čierny sokel potiahnutý tou istou čiernou látkou ako záves a na ňom miska s ohňom. „Živý oheň nechcel z bezpečnostných dôvodov nikto povoliť, hoci išlo len o pár kociek suchého liehu. Nakoniec som uprosila nejakého pána, ktorý celý čas stál za portálom s hasiacim prístrojom. Našťastie sa nič nestalo, veď sála bola plná ľudí... Z viacerých ohlasov viem, že celkový dojem z dekorácie bol pôsobivý. Čierna s bielou dôstojne zvýrazňovali atmosféru a náladu.“

Krátko po založení Medzinárodného dňa študentstva v Londýne. Zľava K. Macháček, L. Chiversová, B. Šulc. Foto: archív Jozefa Leikerta Krátko po založení Medzinárodného dňa študentstva v Londýne. Zľava K. Macháček, L. Chiversová, B. Šulc.

Posolstvá poslali významné osobnosti

Manifestačné zasadanie, ktoré sa konalo pod záštitou prezidenta a československej vlády v Londýne, viedol predseda študentského zväzu Václav Paleček. Edvard Beneš naň poslal svoje posolstvo. Posolstvá poslali aj Franklin Delano Roosevelt, Winston Churchill, generál Charles de Gaulle a generál Čankajšek. V mene anglickej vlády stretnutie pozdravil parlamentný sekretár ministerstva školstva Francis Campbell Douglas.

Hlavným rečníkom bol náš minister národnej obrany Sergej Ingr. Za anglických študentov prehovorila Lina Chiversová a Elizabeth Shields-Collinsová. Potom vystúpili zástupcovia študentov z Nórska, Francúzska, Juhoslávie, Poľska a Indie. Text vyhlásenia Medzinárodného dňa študentstva prečítal Lubor Zink. Všetci prítomní sa intuitívne postavili. Zink si dal pri čítaní záležať a hlas posadil trochu nižšie, aby ešte väčšmi zvýraznil vážnosť prednesených slov. Úmyselne nechával medzi jednotlivými vetami dlhšie pauzy. Mnohým prechádzali po chrbte zimomriavky, veď boli svedkami historického okamihu.

Atmosféru slávnostnej chvíle podčiarklo vystúpenie Speváckeho súboru Československej vojenskej brigády. Jeho členom bol aj Vlastimil Mareček. „Celá akcia bola krásna,“ prezradil mi. „Keď sme dospievali, začali sme sa objímať. Objímali sa aj ostatní a vyjadrovali tým radosť z toho, že sme sa stali svedkami čohosi neobyčajného.“

Prijatie u Beneša

Vyhlásenie Medzinárodného dňa študentstva sprevádzali aj ďalšie akcie. V sobotu 15. novembra 1941 sa o pol jedenástej predpoludním začala v leamingtonskom Town Halle spomienková schôdza. Otvoril ju vojenský spevácky súbor známym husitským chorálom Ktož jsú boží bojovníci. Hlavný prejav predniesol veliteľ 1. československej vojenskej brigády generál Bedřich Neumann. Za študentov sa prihovoril Karel Macháček. Bývalý riaditeľ Hlávkovho internátu Václav Weiser krátko porozprával o Janovi Opletalovi, príprave poslednej rozlúčky s ním a prepadnutí internátov. Odzneli aj verše Lubora Zinka v podaní Rudolfa Čapka.

„Sedemnásteho doobeda prijal prezident Beneš vo svojom sídle na Grosvenor Place v Londýne výbor Ústredného zväzu československého študentstva,“ spomínal Václav Straka. „Prítomný bol aj Prokop Drtina. Predseda Paleček nás všetkých predstavil, potom s podrobnou správou vystúpil Sláva Šulc. Nakoniec sa ujal slova pán prezident, ktorý sa pochvalne vyjadroval o našom veľkom úsilí vyhlásiť Medzinárodný deň študentstva. Stretnutie s ním trvalo hodinu, čo bol čas určený na našu audienciu. Rozlúčili sme sa a odišli do vedľajších priestorov. Po chvíľke za nami pribehol doktor Drtina, aby sme sa vrátili. Pán prezident si želal, aby sme v rozhovore pokračovali. Nasledujúci program si zariadil tak, aby mal na nás ešte chvíľu čas."

S Benešom strávili ďalšiu hodinu a pol. „Na stretnutí vládla príjemná atmosféra, ako keď sa stretne obľúbený profesor so svojimi najmilšími žiakmi. Na záver sa s nami odfotografoval. To je tá známa fotografia, ktorá sa často objavovala v novinách a časopisoch. Ale len do roku 1948. Potom akoby prestala existovať. Z tejto akcie sa zrodila pekná tradícia - prezident nás vždy okolo sedemnásteho novembra pozýval na audienciu.“

Veľa informácií v novinách v Anglicku

Na väčšine anglických univerzít prerušili 17. novembra prednášky a konali sa krátke spomienkové akcie, na ktorých vystúpili bývalí českí a slovenskí študenti. Zapojili sa do nich všetci, ktorí aspoň trochu lepšie hovorili anglicky. Na každom stretnutí sa prečítalo vyhlásenie o založení Medzinárodného dňa študentstva.

O pár dní sa objavili správy o tom, kde všade sa vo svete konali manifestácie a spomienkové akcie. Udalosti 17. novembra 1939 si pripomenuli v Quite v Ekvádore, vo Wellingtone na Novom Zélande, v San José v Kostarike, v Montevideu v Uruguaji, ale aj v Havane, Dillí a Jeruzaleme. Tlačové kancelárie priniesli správy o spomienkových akciách v Sovietskom zväze, Kanade, Číne, na Malte, v USA, Švajčiarsku, Mexiku a Švédsku. Všetci sa chceli stotožniť s ideou 17. novembra, hoci mnohé krajiny nacizmus nepoznali.

V Anglicku nebolo novín, ktoré by o týchto udalostiach nepísali. Priam sa predbiehali v získavaní pôvodných príspevkov od českých a slovenských študentov. Veľkú pozornosť výročiu venoval rozhlas. Podrobne o všetkom informovalo aj československé vysielanie BBC. Tak sa aj doma dozvedeli, čo sa našim študentom v Anglicku podarilo. Hoci počúvanie vysielania bolo prísne zakázané a mnohí naň doplatili aj životom, ľudia londýnsky rozhlas počúvali počas celej vojny.

„Spočiatku sa nám ani nechcelo veriť, že vyhlásenie medzinárodného dňa tak silno zarezonovalo," prezradil mi Lubor Zink. „Mnohé krajiny mali vlastné vojnové problémy a niektoré si ani nevedeli predstaviť, čo sa u nás v roku 1939 vlastne stalo. Veru, nebola to maličkosť presvedčiť študentov toľkých štátov a najmä ich vlády, aby nám verejne vyjadrili sympatie... Keď bolo po všetkom, doľahlo na mňa také psychické vyčerpanie a únava, že som musel tri dni zostať ležať v posteli... Vyhlásenie Medzinárodného dňa študentstva bolo víťazstvom celej našej rozdelenej republiky, predovšetkým nás študentov. Škoda, že o tom nevedeli kamaráti v koncentračnom tábore, na ktorých sme najviac mysleli. Som presvedčený, že naše ustavičné burcovanie verejnej mienky malo veľký podiel na ich prepúšťaní.“

V Česku sviatok, ale na Slovensku nie

Smutné je, že Medzinárodný deň študentstva bol v Československu v roku 1990 zrušený a nahradený Dňom boja za slobodu a demokraciu. Pritom išlo o oficiálny študentský sviatok, ktorý sa takmer päťdesiat rokov vo veľkom oslavoval aj na školách.

Po niekoľkých rokoch od politických zmien Česká republika ku Dňu boja za slobodu opätovne pridala Medzinárodný deň študentstva. Na Slovensku však študenti dodnes nemajú svoj oficiálny sviatok. Je načase, aby sa to zmenilo. V súčasnosti je v Národnej rade Slovenskej republiky predložený návrh, aby sa 17. november - Deň boja za slobodu a demokraciu rozšíril o Medzinárodný deň študentstva.

Verím, že slovenskí poslanci bez ohľadu na to, či patria ku koalícii, opozícii alebo pôsobia ako nezávislí, tento návrh podporia. Aj naši študenti si zaslúžia mať svoj oficiálny sviatok.

© Autorské práva vyhradené

内容来自 Pravda - Žurnál,版权归原作者所有。

阅读原文 ↗

把喜欢的内容,留在你的新标签页。

打开我的订阅