Nežná revolúcia: koniec modrej vlny po 37 rokoch
Tí, ktorí si u nás prisvojili nežnú revolúciu, dostali v predvečer jej výročia ideovú „studenú sprchu“. Protesty generácie Z v Európe, voľby v USA, mládežou rozhodnuté voľby v Brazílii či víťazné hnutie študentov v Srbsku majú spoločného menovateľa, ktorého náš oficiálny ideový mainstream nechce vidieť. Toto nie je pokračovaním európskej „modrej vlny“, ktorá sa začala v roku 1989 a rozvíjala v deväťdesiatych až „nultých“ rokoch.
Niektorí veteráni nežnej revolúcie a protimečiarovskej borby pri svojich pokusoch spracovať dnešnú situáciu vyzerajú tak dezorientovane, ako by vyzeral pamätník Víťazného februára 1948 v snahe označiť zhromaždenie zo 17. novembra 1989 za manifestáciu „uvedomelej socialistickej mládeže“ na podporu Gustáva Husáka.
Video
Dni, ktoré otriasli Francúzskom. Prejdite sa s nami ulicami Paríža
Paríž, 17. 10. 2026. Zhromaždenie smerujúce na Námestie republiky, bolo pokojné, zahŕňalo najmä študentov a dôchodcov, spievali sa piesne a z balkónov pochodujúcich podporovali umelci hrajúci na hudobné nástroje... polícia sa potom rozhodla ľudí vytlačiť vodnými dielami a slzným plynom, začali sa potýčky.
Zdroj: Silvia Ruppeldtová
Keď Robert Fico pred nedávnymi parlamentnými voľbami v Srbsku osobne podporil Aleksandra Vučiča, ktorý následne voľby prehral proti Študentskej kandidátke, viacerí to nadšene interpretovali ako akt zúfalej solidarity „autoritárov“ proti víťaznej „liberálnej mládeži“ – takej, akú si naša „liberálna“ scéna pamätá z čias európskych farebných revolúcii.
V Srbsku a Brazílii je to úplne naopak
Hoci výhrada k Ficovi môže byť namieste, uniklo im to podstatné: súčasné študentské hnute v Srbsku, to nie je Otpor! z obdobia okolo roku 2000. Otpor! bol súčasťou koalície preferujúcej privatizáciu a integráciu na Západ, teda v podstate klasický neoliberalistický „drajv“ prelomu 20. a 21. storočia v strednej a východnej Európe.
Súčasní víťazi volieb v Srbsku odmietajú členstvo v NATO, sankcie voči Rusku i nezávislosť Kosova, mlčia o potrebe členstva v EÚ, sú otvorení spolupráci s Čínou. Chcú dostupné vzdelanie a ešte aj učebnice by chceli bezplatné – ako u nás za socializmu. Preferujú podporu domácich podnikateľov či právo na byt pre mladých ľudí, ktorí si založia rodinu. Odmietajú prekarizovanú prácu, navrhujú opatrenia, ktoré sťažia krátkodobé neplnohodnotné zamestnávanie.
Pokus o americkú privatizáciu bývalej budovy generálneho štábu, rozbombardovanej NATO v roku 1999, spoločnými protestmi s vojnovými veteránmi vyhnali až do Albánska. Tam však miestna mládež na investorov v podobe blízkej rodiny Donalda Trumpa zareagovala ešte ostrejšie.
Súčasná protestná mládež nielen v Srbsku by s trendovým neoliberalistom z čias „modrej vlny“ nenašla veľkú názorovú zhodu. Azda okrem všeobecných klišé o slobode a demokracii, ktoré sú „programom“ skoro všetkých – od komunistov až po ťažký neoliberalizmus.
Niekoľko dní po srbských voľbách sa v Brazílii udialo niečo tam doposiaľ nevídané: kandidát, ktorý v prvom kole prezidentských volieb skončil na druhom mieste, vyhral druhé kolo. Zachránili ho mladí voliči, ktorí sa stihli narýchlo zmobilizovať cez sociálne siete. Čo je však zaujímavé, nebol to „protestný“ mladý kandidát proti úradujúcej hlave štátu – podporu mladých, ktorí zatiahli volebnú „záchrannú brzdu“, si získal 81-ročný Lula da Silva, úradujúci prezident. Funkciu obhájil už štvrtýkrát – druhýkrát po sebe. Prečo mládež volila o tri generácie staršieho „dedka“, ktorý v úrade už pomaly „zapúšťa korene“?
Mladí vo svete dnes kritizujú neoliberalizmus - tak ako kedysi mladí v Československu socializmus. To je dialektika histórie.
Dôvodom je, že alternatívou bol neoliberalistický pravičiar s podporou Washingtonu - Flávio Bolsonaro. Ideologický profil, ktorý by ho v strednej Európe 90. rokov katapultoval do víťaznej pozície, dnes v Brazílii zásluhou generácie Z a mladších mileniálov pôsobí opačne.
Posledná "nádej" zhorela v USA a vo Francúzsku
Posledná nádej na udržanie fantázie o pokračovaní starého sveta pre našich mainstreamovcov svitla pri amerických kongresových voľbách: „Pozrite sa, demokrati vyhrali, americká demokracia funguje – nie je to len režim jednej strany rozdelenej na dva volebné výbory.“
Lenže tá podstatná zmena v posledných amerických voľbách prebehla vlastne spôsobom bežným v režimoch jednej strany: zvnútra systému. To, že v USA vyhrajú demokrati alebo republikáni, je rovnako prekvapujúce ako zvolenie kandidátov Národného frontu v Československu pred rokom 1989. Hlavná zmena dnes spočíva v tom, že na kandidátke demokratov sa do Kongresu dostali viacerí a stále populárnejší Demokratickí socialisti Ameriky – v ich doteraz najlepšom volebnom výsledku. Systém jednej strany rozdelenej na dva volebné výbory sa tak začína vzdialene podobať na skutočný pluralizmus. Za zmenou sú mladí Američania, ktorí napríklad doteraz „zakázaný“ pojem socializmus vnímajú pozitívnejšie ako kapitalizmus.
Francúzske nepokoje v novembri vyústili do zatiaľ najväčšej, hoci pokojnej demonštrácie v rámci protestnej vlny. K študentom sa pridali odbory. Mládež v Európe sa sťažuje na cenzúru, varuje, že aktuálny establišment sa posunul smerom k digitálno-policajnej diktatúre. Požaduje bezplatné vzdelanie či dostupné bývanie. Kritizuje sociálne nerovnosti, hromadenie bohatstva a moci.
Naši mainstreamovci žijú v informačnej bubline a snívajú sen dezorientovaného pamätníka februára 1948 – ibaže v modrej verzii. Je ťažké uznať, že to už nie oni sú tí mladí a progresívni. Mladí vo svete dnes kritizujú neoliberalizmus - tak ako kedysi mladí v Československu socializmus. To je dialektika histórie.
© Autorské práva vyhradené
内容来自 Pravda- Menej vážne s Rasťom Piškom,版权归原作者所有。
阅读原文 ↗